Banská Bystrica očami Samuela Mikovíniho: Príbeh jednej veduty
Robo Ulbricht 8.2.2026 17:41 Aktualizované 15.2.2026 08:25
Vznik jedného z najvýznamnejších zobrazení Banskej Bystrice v 18. storočí sa viaže k ambicióznemu projektu polyhistora Mateja Bela. Keď Bel pripravoval svoje monumentálne dielo Notitia Hungariae novae historico geographica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), prizval si na pomoc špičkového inžiniera a kartografa Samuela Mikovíniho. Ich spolupráca priniesla ovocie okolo roku 1736, kedy vznikla podrobná mapa Zvolenskej stolice (Mappa Comitatus Zoliensis). Mikovíni, ktorý v tom čase v regióne pôsobil, nepristupoval k dielu len ako geodet, ale aj ako umelec. Do mapy zakomponoval detailnú vedutu mesta Neosolium, ktorú podľa jeho precíznej predlohy do medi vyryl nemecký rytec Georg Christoph Nicolai.
Výnimočnosť tejto veduty nespočíva len v jej umeleckej hodnote, ale predovšetkým v topografickej presnosti, ktorá prezrádza inžinierske oko autora. Na základe analýzy perspektívy a vzájomného postavenia dominánt možno s vysokou pravdepodobnosťou určiť, že Mikovíni si pre svoj náčrt zvolil pohľad od vrchu Laskomer, konkrétne oblasť dnešného Graniara. Toto vyvýšené stanovisko mu umožnilo zachytiť mesto z tzv. vtáčej perspektívy, vďaka čomu mohol verne zobraziť nielen siluetu budov, ale aj logiku mestského opevnenia a polohu mesta v údolí rieky Hron s masívom Urpína v pozadí.
Centrálnu časť veduty tvorí majestátny areál Mestského hradu, ktorý bol v tom čase ešte plne opevnenou pevnosťou. Dominantou, ktorú identifikujeme na prvý pohľad, je Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie (Nemecký kostol) so svojou vysokou vežou. V jeho tesnej blízkosti Mikovíni zachytil mohutnú vstupnú vežu hradného opevnenia (často spájanú s Barbakánom), ktorá na rytine pôsobí impozantne a tvorí kľúčový obranný prvok areálu. Naopak, menší Slovenský kostol (Kostol sv. Kríža), ktorý je stavebne včlenený do hradných múrov pri Matejovom dome, na výjave ustupuje do pozadia a splýva s masívnou architektúrou hradu, čo zodpovedá pohľadu zo severozápadu.
Mestskú panorámu dopĺňa štíhla silueta Hodinovej veže, ktorá v tom čase niesla odlišnú strešnú konštrukciu než dnes, no jej poloha voči námestiu je zachytená s geodetickou presnosťou. Celé mesto je na rytine obohnané prstencom hradieb, ktoré sa tiahnu popri toku Hrona a jasne vymedzujú hranicu medzi intravilánom a okolitou krajinou. Tento detail nám pripomína, že Banská Bystrica bola v prvej polovici 18. storočia stále pevnosťou pripravenou na obranu, hoci sa jej význam postupne presúval viac k hospodárstvu a ťažbe.
Pozadie veduty patrí vrchu Urpín, ktorý na rozdiel od súčasnosti vidíme takmer úplne odlesnený, čo bolo dôsledkom intenzívnej ťažby dreva pre banské účely. Na jeho svahu sa jasne črtá osamelý objekt – ranobaroková Kaplnka sv. Kríža, predchodkyňa dnešnej Kalvárie, postavená po morovej epidémii v roku 1713. Celú kompozíciu na horizonte uzatvára strážna veža Vartovka. Mikovíni ju zakreslil ako kľúčový orientačný a fortifikačný bod, netušiac, že miesto, ktoré vtedy slúžilo na vyzeranie tureckého nebezpečenstva, sa v budúcnosti stane hvezdárňou a symbolicky tak nadviaže na jeho vlastnú astronomickú prax.