Banské pomery v Stříbre vo všeobecnosti, spolu s osobitným opisom bane Frischglück

Anton Rücker 12.11.2026 08:57 Aktualizované 09:18

Preklad článku. Napísal Anton Rücker, banský správca v Stříbre.

...

Predložené pánom Ottom slobodným pánom von Hingenaom na zasadnutí c. k. Ríšskeho geologického ústavu dňa 16. apríla 1867.

Sotva sa nájde iný významný banský revír, o ktorom by doteraz preniklo na verejnosť tak málo poznatkov, ako je to v prípade baníctva v Stříbre. Okrem jednotlivých drobných zmienok, ktoré sa týkajú prevažne histórie, sa literatúra nemôže vykazať ničím podstatným. Zaslužilý vzorný učiteľ a čestný občan mesta Stříbro, pán Karl Watzka, sa podujal na námahu opísať z rozličných prameňov – menovite od Hájka z Libočan, Gelasia Dobnera, Franza Pubitschku, Peithnera z Lichtenfelsu, grófa Sternberga – a ďalej z celého radu listín z Národného múzea a guberniálneho archívu vznik a vývoj stříbrského baníctva; a práve z tejto práce, ktorú mi láskavo poskytol k dispozícii, čerpám predovšetkým nasledujúci historický prehľad.

Vznik stříbrského baníctva sa časovo zhoduje so založením mesta Stříbro (nemecky Mies, česky Stříbro) v roku 1131 a prvý nález rudy bol, podobne ako pri väčšine starých baní, náhodný.

Hájek z Libočan píše o tejto udalosti vo svojej kronike nasledovné:

„Keď knieža Soběslav uzrel na príhodnom mieste dedinu, ktorá sa volala Misa, dal tam začať stavať mesto; a keď kopali základy mestských hradieb, narazili na tom mieste na striebornú rudu a preto dali tomuto mestu meno Stříbro, t. j. striebro, a tak sa po česky volá dodnes, kým po nemecky sa podľa dediny, ktorá tam stála a volala sa Misa, nazýva – Mies.“

Viackrát som počul vysloviť názor, že striebro sa tu zrejme nikdy neťažilo, keďže rudy tvorí v hlavnej miere galenit, ktorý obsahuje nanajvýš 1/2 až 2 loty v cente, a k tomuto názoru som sa prikláňal o to viac, že ani vzorky z banských diel v blízkosti povrchového horizontu nepreukázali nijaký iný výsledok; keď však bola v roku 1866 pri dedine Kšice (Kscheutz), ležiacej 1 1/2 hodiny severne od Stříbra, opätovne zmohnutá stará baňa, vyťažené rudy (galenit) tam vykázali obsah 6 lotov striebra v cente; možno teda právom predpokladať, že aj stříbrské rudy boli vo vrchných obzoroch bohatšie, a tento predpoklad sa stáva istotou vďaka ďalej uvedeným dokumentom.

Podľa latinsky spísanej listiny českého kniežaťa Fridricha z roku 1188 sa bratom maltézskeho rádu, ktorí od svojho uvedenia do Čiech v roku 1156 spravovali cirkevné záležitosti v Stříbre, poukazuje ročná renta 12 hrivien striebra zo strieborných baní v Stříbre namiesto iných dovtedy poberaných a – ako z listiny vyplýva – častejšie spochybňovaných pôžitkov, ktorá sa im mala vyplácať každoročne na deň Nanebovstúpenia Pána.

Peithner z Lichtenfelsu uvádza vo svojich dejinách českého baníctva:

„Že strieborné bane v Stříbre po svojom otvorení nielenže hneď poskytovali bohaté výťažky, ale aj na tamojšej radnici sa až do čias Rudolfa II. (1576 — 1611) na pamiatku niekdajšieho bohatého Božieho banského požehnania trvalo uchovávalo 24 (iní vravia 12) veľkých strieborných blikov.“

Zo správy mestskej rady v Stříbre z roku 1641 ďalej vyplýva, že vtedajší gubernátor Stříbra si 15 strieborných blikov neprávom privlastnil.

To veru nenecháva nijaké pochybnosti o tom, že tunajšie rudy mali kedysi nezanedbateľný obsah striebra.

Z rokov 1185 – 1410 nemožno nájsť nijaké listiny vzťahujúce sa na baníctvo v Stříbre, zdá sa však, že až do vypuknutia husitskej vojny bolo v nepretržitej prevádzke, keďže podľa listiny vystavenej kráľom Václavom IV. dňa 2. decembra 1410 bol pre olovené bane v Stříbre (Myze) ustanovený banský merač.

Počas husitských vojen a bojov za Juraja z Poděbrad až do skončenia šmalkaldskej vojny v roku 1547 však bolo baníctvo v Stříbre nepochybne v úpadku. V listine Ferdinanda I. z 18. septembra 1558 sa „vernému Móricovi Schlickovi, grófovi z Passaunu a pánovi na Bielom Kostole a na Planej, udeľuje pre neho a jeho spoluťažiarov povolenie, aby opustenú baňu v Stříbre pre seba a svojich spoluťažiarov po dobu 20 rokov prevádzkoval s oslobodením od desiatku“. Gróf zo Sternbergu hovorí vo svojich dejinách českých baní o vtedajšom baníctve v Stříbre nasledovné:

„1554. Ferdinand I. sa usiloval povzniesť olovené bane v Stříbre pre potreby svojich strieborných baní, aby nemusel kupovať olovo z cudziny. Medzitým však predsa len vydal príkaz mincovým úradníkom v Kutnej Hore, aby si ešte vypomáhali cudzozemským olovom, keďže v Stříbre dosiaľ nijaké nebolo k dispozícii.“

Od tohto času (1554 – 1558) sa baníctvo opäť podstatne povznieslo, lebo už z roku 1560 nachádzame kráľovský mandát adresovaný mestskému magistrátu a ťažiarom v Stříbre, v ktorom sa uvádza:

„Ak by sa ešte niekto opovážil predávať olovo hrnčiarom alebo do cudziny, prepadne pokute 50 toliarov.“

Pre väčší dôraz bol 17. júla 1560 do Stříbra vyslaný gróf Móric Schlick s komisiou.

Dňa 6. augusta 1568 vydal cisár Maximilián II. v mandáte najprísnejší rozkaz, „aby sa Židia s cieľom zabrániť pokútnemu odnášaniu banských výrobkov do jedného mesiaca pod hrozbou ťažkých trestov na tele a majetku vyhli všetkým miestam, kde sa prevádzkuje baníctvo“.

Cisár Rudolf II. obnovil podľa listiny zo 14. decembra 1586 tento zákaz s tým dodatkom, že Židia sú vylúčení z návštevy banských miest aj v čase výročných trhov.

Až do vypuknutia tridsaťročnej vojny sa zdá, že strieborské baníctvo nepretržite napredovalo, táto vojna ho však opäť priviedla k úplnému zániku.

Až v roku 1696 nachádzame v knihách kutacích povolení, žiadostí o prepožičku a prepožičiek opäť spoľahlivé dôkazy o jeho znovuoživení. Podľa nich boli udelené prepožičky na tieto banské diela:

  • 1696 – 14. augusta, žila Reichensegengottes.
  • 1700 – 25. mája, nálezná jama Allerheiligen.
  • 1743 – 5. augusta, Kráľovská hlboká dedičná štôlňa Prokopi.
  • 1750 – 8. januára, žila Johann Baptist.
  • 1774 – 6. mája, Langezug.
  • 1780 – 20. marca, Neuprokopi.
  • 1781 – 5. apríla, Frischglückauf.

Baňa Reichensegengottes je teda od najnovšieho oživenia strieborského baníctva najstaršou a nepochybne povzbudené jej úspechmi postupne vznikali ostatné ťažiarstva tak, ako jestvujú ešte aj dnes, hoci mnohé už len podľa mena.

V roku 1783 nachádzame prvé pokroky v úprave rúd, ktorá sa dovtedy vykonávala iba ručným triedením, usadzovaním na sitách a premývaním, pričom chudobnejšie rudniny ako nerentabilné neprichádzali k zužitkovaniu. Na odstránenie tohto nedostatku predala dňa 7. októbra 1783 strieborská mestská obec takzvaný mlyn Ronpka splnomocnencom troch ťažiarstiev, a to:

Kráľovského sv. Prokopa, Reichensegengottes a Sv. Krstiteľa za 3000 zlatých na účel vybudovania stupy, a túto kúpu ratifikoval kráľovský banský majstrovský úrad v Prahe výnosom z 24. novembra 1783. V tomto výnose sa okrem iného uvádza:

„Táto kúpa sa vskutku uznala za najlepší a najúčinnejší prostriedok, ako zainteresovanému eráru a 2 ťažiarstvam na všetky časy dopomôcť k lepšej a osožnejšej úprave banskej ťažby a k pokračovaniu dobývania do hĺbky pomocou potrebnej pohonnej vody pre stupy a banské vodostavebné stroje, bez toho, aby sa bolo treba zo strany magistrátu v tejto veci obávať nových sporov a škodlivého hatenia prevádzky atď., atď.“

Strieborský magistrát teda zrejme nebol rozmachu baníctva obzvlášť naklonený.

Mlyn však slúžil ako obilný mlyn ešte až do roku 1796, keď bol až na základe vysokého nariadenia prestavaný na stupu a splavovaciu úpravňu.

Od tých čias sa v úprave rúd nevykonali nijaké zlepšenia okrem toho, že sa do jednej stupy zabudovali 2 nárazové splavy. Až do roku 1865 sa vo všetkých baniach pracovalo ešte dosť primitívnym spôsobom.

Dňa 23. januára 1797 a 4. marca 1803 boli obnovené nariadenia týkajúce sa vykázania Židov z banských miest a pod posledne uvedeným dátumom Dvorská komora zároveň potvrdila provízny normál banskej bratskej pokladnice pre Stříbro.

V roku 1804 uskutočnili tri ťažiarstvá – Kráľovský sv. Prokop, Reichensegengottes a Ján Krstiteľ Roupkov mlyn – veľkú lávkovú stavbu pre vodotorný stroj, a preto sa vlastné dobývanie pod horizontom dedičnej štôlne Prokop datuje od začiatku súčasného storočia.

Zásadný význam a dôležitosť nadobudlo baníctvo v Stříbre v roku 1809, keď vysoký erár nariadil všetkým baniam zvýšiť svoju produkciu na najvyššiu možnú mieru, aby bolo možné počas vojny pokryť spotrebu olova pre c. k. armádu. Predaj olovených rúd súkromným osobám bol úplne zakázaný. Z rozličných krajov, a najmä z Jáchymova, bolo zrekvirovaných 500 banských robotníkov, ktorých museli pre nedostatok príbytkov kasárensky ubytovať.

Podľa nariadenia z 5. júna 1809 sa požadovalo mesačne 1 000 centov olova, na výrobu ktorého sa malo týždenne dodávať 450 centov rudy na tavenie do Jáchymova. Podľa vtedajších účtovných výkazov sa však toto množstvo napriek značnému zvýšeniu počtu robotníkov nepodarilo dosiahnuť. Mesačne sa vyťažilo v priemere sotva 800 centov rudy, takže na jedného robotníka – ak počet domácich odhadneme len na 300 – pripadal sotva 1 cent za mesiac. Treba preto predpokladať, že dobývané rudné partie neboli obzvlášť výdatné, hoci na druhej strane sa bane Langenzug a Frischglück so svojimi dielami pohybovali ešte vo vrchných horizontoch, kde muselo byť rudné bohatstvo – súdiac podľa ponechaných odžilkov a kolosálnych dobývok – veľmi značné. Ťažba sa teda napokon predsa len asi neuskutočňovala s náležitou energiou.

Odvtedy až do najnovších čias sa baníctvo v Stříbre prevádzkovalo raz silnejšie, inokedy slabšie, avšak nepretržite; toto obdobie nevykazuje nič obzvlášť podstatné.

V roku 1863 bola dedičná štôlňa Prokop, dovtedy prevádzkovaná vysokým banským erárom, predaná trom súkromným ťažiarstvám Reichensegengottes, Frischglück-Langenzug a Ján Krstiteľ za sumu 16 800 zlatých rakúskej meny a v roku 1864 kráľovská baňa Prokop hlavnému ťažiarovi bane Ján Krstiteľ za 12 000 zlatých rakúskej meny, takže v súčasnosti sa baníctvo v Stříbre nachádza výlučne v súkromných rukách.

Geologické a banské pomery.

Baníctvo v Stříbre sa nachádza na najvýchodnejšej hranici oblasti ílovitých bridlíc, ktorá sa tiahne od Stříbra severovýchodným smerom cez Tschemin a Neustadtl, juhovýchodným smerom cez Lochutzen, severozápadne až po Domaschlag a Damnau a juhozápadne cez Woschnitz a Ratzen, pričom v okolí obcí Prostibor a Mühlhöfen ju prerušuje mohutné žulové teleso a ďalej pri obciach Tschernoschin, Pollutschan, Pollenke a Skupsch čadič.

Štvrťhodinu cesty na východ od bane Frischglück sa tiahnu silúrske bridlice (Barrandova etáž C), zreteľne ohraničujúce ílovitú bridlicu, a pokračujú ďalej na východ až po Wennusen, kde sú zasa ostro ohraničené Plzenskou čiernouhoľnou panvou.

Ílovitá bridlica, tvoriaca rudonosné pohorie v Stříbre, je sfarbená sčasti dosiva, a to perlovosivo, popolavosivo alebo čiernosivo, sčasti modrastočierno, a často býva vlnovito pruhovaná a škvrnitá.

Jej textúra je výborne bridličnatá a často sa dá ľahko štiepať; táto vlastnosť sa zužitkúva najmä na to, že sa z nej lámu takzvané krycie kamene na prekrývanie dobývkových ústupkov a chodieb, čím sa dosahuje veľmi značná úspora dreva.

Vrstevnatosť, spravidla zreteľná, je vlnovitá a nepravidelná; len na jednom mieste v blízkosti Kladrúb je vraj natoľko rovnoplochá, že sa tam ťažila pokrývačská bridlica na zastrešenie tamojšieho kláštora. Sám som ešte nemal príležitosť presvedčiť sa o tom.

Veľmi často, a to najmä v blízkosti žíl, býva popretkávaná kremennými šnúrami, hniezdami a uzlami, čím nezriedka vystupujú tie najrozmanitejšie kresby.

Jej pevnosť je veľmi rozličná; vo vrchných obzoroch býva spravidla húževnatá, no smerom do hĺbky sa často stáva veľmi pevnou a pružnou, takže možno predpokladať, že v hlbších banských dielach sa robotnícke, respektíve lamačské úkolové sadzby musia udržiavať o 1/3 až o polovicu vyššie než vo vrchných.

Nezriedka, ba možno povedať často, obsahuje pyrit v nie bezvýznamnom množstve, ako aj sfalerit, ten však iba v blízkosti žíl. Má spravidla východo-západný smer a približne južný sklon.

Zo žíl, ktoré pri Stříbre prestupujú ílovitú bridlicu, sa stalo známymi vyše 50; avšak len málo z nich sa osvedčilo ako trvalo výnosné; taktiež sa nazdávam, že nejeden odžilok patriaci k jednej žile dostal samostatné meno, a preto by sa počet vlastných žíl dal správnejšie vyčísliť nižším číslom.

Spomedzi tých, ktoré jednak mali väčší význam, jednak sa ešte dobývajú, možno vymenovať tieto:

Žila Reichensegengottes, žila Johann-Baptista (tá istá ako predchádzajúca), žila Flachentrümmer, žila Johannes, Magdalena, Michaeli, Franzisci, Rudolfi, Heinrich, Mariahilf, Allerheiligen, Andresi, Casimiri, Frischglück, Anastasia (tá istá ako predchádzajúca), žila Antoni v. Padua, Floriani, Neu-Procopi a napokon novootvorená, dosiaľ nepomenovaná žila pri Kšiciach.

Najdôležitejšie z nich, ktoré práve poskytujú najviac rudných zásob, sú: Frischglück (Anastasia), Flachentrümmer a Kšická žila; ostatné sú sčasti opustené, sčasti sa na nich pracuje len slabo.

Ich hlavný smer je poväčšine severo-južný (zriedkavejšie východo-západný), sklon majú západný pod veľmi rozličným uhlom, a to od 20 do 85 stupňov. Mocnosť kolíše od 1 cóla až do 3 siah.

Výplň pozostáva v hlavných črtách z kremeňa, galenitu – vlastného predmetu ťažby –, ďalej z úlomkov ílovitej bridlice, ktoré miestami dosahujú značné rozmery, popri veľkom počte podružne vystupujúcich minerálov, ktoré budú osobitne spomenuté.

Kremeň (obyčajný), zväčša celistvý, je sčasti mliečnobiely, bielosivý, špinavožltý, červenkastý, biely, modrastý a hnedý. Posledný menovaný je veľmi nevítaným hosťom, hoci sa vyskytuje čo i len v pruhoch alebo v salbandoch, lebo s jeho objavením sa ruda spravidla vytráca. Žila nadobúda celkom nevľúdny vzhľad, stáva sa „divou“. Najradšej vídané sú biele odrody.

Drúzy sa vyskytujú veľmi často, a kde priestor čo i len trochu umožňoval vývin jedincov, tam ho možno nájsť takmer všade vykryštalizovaný v obvyklej forme ∞ P. P. Kryštály sú zriedkavejšie čisté, väčšinou bývajú sfarbené železitým okrom.

Leštenec olovený (galenit) sa spravidla vyskytuje kusový ako salband v prúžkoch, kôpkach, hniezdach alebo vtrúsený, veľmi často aj vykryštalizovaný; tam, kde sa žila stláča, tvorí nezriedka jedinú výplň. Z kryštálových tvarov je obvyklým kocka, menej časté sú kombinácie s oktaédrom a rombododekaédrom. Povrch kryštálov je niekedy pestro nabehnutý, často drsný a vyžraný, miestami aj potiahnutý sekundárnymi útvarmi.

Musím tu spomenúť jednu skutočnosť, ktorá, hoci dosiaľ stojí len ako ojedinelé pozorovanie, predsa si zasluhuje, aby bola dôkladne preskúmaná.

Po svojom príchode do Stříbra som dal rudy z rozličných horizontov a pracovísk skúšať na obsah striebra, a okrem iných aj vzorky zo štôlňovej čelby, kde sa práve leštenec olovený často vyskytoval v menších, veskrze kombinovaných kryštáloch, a na skúšku som vybral práve len takéto kryštály.

Zatiaľ čo obsah striebra zo všetkých ostatných pracovísk dosahoval v priemere sotva 1/2 lóta v cente, rudy zo spomínanej čelby dali 2 lóty. Dal som teda okamžite rubaninu z tohto pracoviska osobitne upraviť a opätovne vyskúšať; žiaľ, výsledok nebol taký, v aký sa dúfalo, skúšobný lístok ukázal opäť obsah pod 1 lót v cente.

Natískala sa mi teraz myšlienka, či by nebolo možné, že práve leštenec olovený vykryštalizovaný v určitých tvaroch má vyšší obsah striebra. Aby sa v tomto smere nadobudlo aké-také jasno, je potrebný rad starostlivých pozorovaní a skúšok, ktorých výsledok má byť svojho času zverejnený.

Najbližšie po leštenci olovenom je najčastejšie sa vyskytujúcim úžitkovým minerálom biely olovenec (ceruzit). Kryštály, väčšinou jednotlivo narastené, občas aj do skupín, niekedy až do hotových buniek pospájané, sú farby žltkastej, bielej, svetlej, popolavosivej, špinavožltej, klinčekovohnedej.

Kryštálové tvary sú veľmi rozmanité, avšak najčastejší je tvar P, ∞ P∞, mP∞, ∞P.

Ich habitus je často stĺpcovitý, plochy ryhované; dvojčatá nie sú nijakým nezvyčajným zjavom, naproti tomu trojčatá patria k zriedkavostiam. Občas sa stretávame aj so zemitou odrodou (olovenou hlinkou).

Hnedý olovenec a zelený olovenec (pyromorfit): prvý vo svetlých, červenkastosivých a špinavohnedých, druhý v žltozelených kryštáloch v celom rade farebných odtieňov.

Habitus kryštálov je väčšinou stĺpcovitý, nezriedka ihlicovitý, pričom tie posledné bývajú často zrastené do zväzočkov. Povrch je zväčša drsný. Miezit, obličkovitá odroda hnedého olovenca, sa už dlhší čas nevyskytol.

Pri hnedom olovenci prevláda šesťboký hranol, pri zelenom olovenci naproti tomu pyramída. Kryštály toho druhého sú spravidla malé, zriedka strednej veľkosti a často sú pospájané do rozličných skupín.

Z úžitkových minerálov sa nachádzajú ešte, avšak v krajne skromnom zastúpení, obličkovec olovený a čierny olovenec.

Ťaživec (baryt) hrá pri niektorých žilách ako výplňová hmota po kremeni hlavnú úlohu. V súčasnosti sa vyskytuje obzvlášť hojne na žile Reichensegengottes v hlbších horizontoch a má v tých, v takzvanom vrchu Girnaberg uložených žilách (najmä Andresi, Francisci), ktoré sa v súčasnosti nedobývajú, tvoriť hlavnú výplňovú hmotu. Na ostatných dobývaných žilách sa vyskytuje len podradne a nie je ani príliš vítaným hosťom, keďže prinajmenšom na žile Reichensegengottes obsahuje žila tam, kde sa objaví, len málo rúd.

Kryštály sú miestami nádherne vyvinuté a dosahujú veľkosť niekoľkých cólov; majú pórovozelenú, ako aj špinavobielu a žltkastú farbu. Ich habitus je väčšinou tabuľkovitý, zriedkavejšie stĺpcovitý, a spravidla sú združené do skupín.

Nezriedka sa nachádza aj zemitý baryt, sčasti spojený do celých hrúd, sčasti aj ako vlastná barytová zemina v sypkej podobe v drúzach. Tá býva niekedy biela, väčšinou je však sfarbená železným okrom dohneda.

V bani Antoni I. Verhau sa mal baryt vyskytovať aj v škrupinovitých, vláknitých a zrnitých agregátoch.

Sfalerit, pomerne hojný, je nepríjemným výskytom potiaľ, že sa pre svoju vysokú špecifickú váhu dá len veľmi ťažko oddeliť od galenitu, a tak veľmi škodlivo pôsobí na akosť tovaru.

Rudy sa totiž používajú predovšetkým ako glazúrovacie rudy na hlinený tovar; sfalerit sa však pre svoj vysoký stupeň tavenia v glazúrovacej peci neroztaví a spôsobuje škvrnitý, nečistý výrobok. Jeho odstraňovaniu sa preto musí venovať veľká starostlivosť a musí sa to vykonávať najmä ručným triedením.

Vyskytuje sa väčšinou celistvý a obzvlášť hojne v blízkosti porúch. Niekoľko siah pred naposledy prekonaným veľkým posunom vystupoval v žile i v okolitej hornine tak masovo, že rudy z tohto pracoviska sa museli upravovať celkom oddelene a väčšinou sa dali použiť len pre hutu.

Vyskytujúce sa kryštály sú spravidla malé, často celkom nedokonale vyvinuté. Farba je zväčša tmavohnedá, ba až čiernohnedá; tvary možno pre ich slabé vyvinutie určiť len ťažko.

Kyz železný (pyrit) sa vyskytuje tak v ílovitej bridlici, ako aj viac-menej na všetkých žilách; zriedkavejšie je celistvý, väčšinou býva kryštalizovaný, a to v celom rade kombinácií.

Pri svojom častom výskyte poskytuje len málo oporných bodov pre objavenie sa alebo vymiznutie zrudnenia, či pre blízkosť žíl. Aj on je práve pre svoju vysokú špecifickú váhu nevítaný.

Okrem tu uvedených minerálov sa mali v takzvanej žile Michaeli vyskytnúť aj chalkopyrit a kalcit, avšak len mimoriadne zriedkavo.

Od prevzatia vedenia baní Reichensegengottes a Frischglück dávam – v presvedčení, aké nesmierne dôležité je pre praktického baníka poznanie povahy horniny a žily v rozličných stupňoch zrudnenia – prostredníctvom nášho štajgra v bani Frischglück, pána Ignaza Schmucka, vykonávať pozorovania na dôležitých miestach, najmä pri prechodoch. Deje sa to tým spôsobom, že sa predovšetkým čo najvernejšie zakreslí pracovisko, potom sa zo žily a okolitej horniny odbijú charakteristické vzorky, opatria sa číslami a do osobitného protokolu sa zapíše čo najpresnejší opis pracoviska.

V novšom čase sa na spoločný výskyt minerálov berie značný ohľad, aby sa získali ďalšie oporné body na posúdenie zrudnenia.

Zbiehanie žíl sa v tunajšom revíri pri takom množstve žíl vyskytuje veľmi často a spravidla sa ukazuje aj ako ušľachtilé, preto mu treba venovať osobitnú pozornosť. V tomto smere teda nemožno vykonávať dosť starostlivé merania a ako nevyhnutné sa javí predovšetkým vyhotovenie čo najpresnejšej revírnej mapy, čo si však vyžaduje veľa námahy a času, keďže z mnohých banských diel vôbec nie sú k dispozícii spoľahlivé mapy.

Zlomy sú takisto častým javom. Spravidla ich spôsobujú ílovité pukliny rozličnej mocnosti s obsahom kamencovej bridlice, sčasti aj takzvané (pieskové pruhy), t. j. jemnozrnný pevný pieskovec, ktorý často v značnej mocnosti prestupuje súvrstvím ílovitých bridlíc a odrezáva žily. Pri výskyte toľkých žíl a častom odžilkovaní sa zrejme nezriedka stávalo, že pri vyhľadávaní posunutých častí za zlomami sa vlastná žila nie vždy opäť našla; tak sa napríklad domnievam, že som nadobudol vcelku isté presvedčenie, že v bani Reichensegengottes, a to najmä na hlbších obzoroch, namiesto vlastnej hlavnej žily otvorili len podložný odžilok, zatiaľ čo hlavná žila by sa podľa môjho posledného zamerania mala nachádzať o 5 siah v nadloží, na čo je už aj založený prekop, ktorý je vyrazený už 3 siahy do poľa a zakrátko musí priniesť objasnenie, či je môj názor správny. Ten sa však zasa zakladá hlavne na tom, že v stříbrskom pohorí nemáme vôbec do činenia len s vlastnými zlomami, ale aj s odklonmi žíl, o čom podrobne písal pán vrchný banský radca a riaditeľ akadémie v Příbrame, J. Grimm, v Rakúskom časopise pre baníctvo a hutníctvo č. 16 a 17 z roku 1866. Na tento jav ma najprv upozornil jeden vynikajúci prípad na čelbe štôlne na žile bane Frischglück.

Žila so smerom na hodinu 10, 2,1° a upadajúca pod uhlom 80 stupňov na západ bola úplne odrezaná puklinou mocnou vyše 2 stôp, vyplnenou banským ílom a rozloženou bridlicou, ktorej smer bol odmeraný na hodinu 15, 14,3° s uhlom sklonu 70 stupňov na juh. Po starostlivom zistení týchto údajov sme sa pokúsili úlohu vyriešiť podľa známych pravidiel.

O istom nájdení posunutej časti v podloží žily sa pochybovalo tým menej, že zameranie ukázalo, že žila bola na druhom (o 20 siah vyššie) a na treťom obzore (o 9 siah vyššie) tou istou puklinou posunutá do podložia a ďalej otvorená – nápadne však v prvom prípade o 3 stopy, v druhom však iba o 1 stopu.

Preto bola predovšetkým najprv prerazená puklina v priamom smere žily a následne bola v pevnej ílovitej bridlici založená vyhľadávacia chodba do podložia. Keď táto postúpila takmer o 2 siahy do poľa, kam už žila podľa svojho sklonu musela zasahovať, a po nej sa ešte stále nenašla ani stopa, opustil som tento smer a preložil chodbu na opačnú stranu do nadložia, kde sme v piatej siahe od miesta zlomu žilu aj skutočne zastihli s nádhernými rudami.

Pre nás má tento prípad mimoriadnu dôležitosť, aby sme v budúcich prípadoch podľa toho prispôsobili postup pri vyhľadávaní pokračovania žíl.

Predovšetkým musím konštatovať, že pred nafáraním rozsadliny bola žila stlačená sotva na 2 cóly, kým za ňou bola zastihnutá v mocnosti presahujúcej 2 stopy. Ani pri najstarostlivejšom skúmaní sme však nemohli spozorovať nijaké klzné plochy. Nech je to novým dôkazom toho, že pán vrchný banský radca Grimm vo svojej spomínanej rozprave usudzoval veľmi správne a že okrem dôkladného skúmania horninovej hmoty musíme venovať osobitnú pozornosť tomu, ako sa žila správa pred zlomom vzhľadom na svoju mocnosť, ako aj tomu, či možno nájsť klzné plochy, alebo nie.

Pridŕžajúc sa tejto zásady, mohlo by sa časom podariť vniesť trochu svetla do týchto mimoriadne zložitých žilných pomerov.

Aby som spomenul ešte jeden celkom osobitný prípad, banská mapa niekdajšieho erárneho banského diela ukazuje smerovanie žily Flachentrümmergang, a to v horizontálnom rozsahu zhruba 100 siah, v podobe dokonalého polkruhu; v náryse sa dobývkové chodby smerom do hĺbky dôsledne skracujú, takže vzniká úplne pololievikovitý útvar. Nebolo by teda možné, že pri zlomových posunoch, zachovávajúc vždy určitý smer, stratili samotnú hlavnú žilu a namiesto nej otvorili len jej odžilky? Niekdajšie vytváranie trhlín si síce možno predstaviť nekonečne rozmanito, no za predpokladu, že sila tvoriaca trhliny pôsobila zdola nahor, je predsa len ťažké prikloniť sa k názoru, že by sa tieto trhliny v takomto pomerne malom priestore a pri hĺbke okolo 100 siah zdola nahor natoľko rozširovali.

Správnejšie posúdenie týchto i mnohých ďalších svojráznych prípadov zostáva ešte stále úlohou budúcnosti. Baníctvo v Stříbre zamestnáva v súčasnosti dovedna okolo 300 robotníkov a ročne vyprodukuje zhruba 12 000 centov rúd a šlichov.

Po tomto stručnom opise všeobecných tunajších pomerov prejdem k bližšiemu opisu bane Frischglück a o bani Reichensegengottes spomeniem len toľko, že už dlhý rad rokov vykazuje ustavičnú stratu a v súčasnosti v nej pri otvárkových prácach pracuje iba 8 lamačov a 1 vozič, ktorí v uplynulom roku 1866 dodali 186 centov rúd a šlichov.

Baňa Frischglück

jestvuje, ako už bolo v úvode spomenuté, od roku 1781, leží na najkrajnejšej hranici rudonosnej oblasti ílovitých bridlíc a dobýva na žile Frischglück, ktorá je doteraz otvorená na 250 siah po smere a 50 siah kolmo do hĺbky. Hlavná šachta je však medzitým vyhĺbená už až po prvý obzor (12 siah pod počvou dedičnej štôlne, teda až na 62 siah pod ohlubeň šachty) a v roku 1867 bude žila prekopom otvorená aj na tomto obzore.

Z povrchových budov sa tu nachádza strojovňa s ležatým vysokotlakovým parným strojom s výkonom šiestich konských síl, ktorý sa až do roku 1865 využíval výlučne na ťažbu banských zásob a v prevádzke bol sotva 6 – 8 dní v mesiaci, ďalej od roku 1865 novopostavená práčovňa rúd so skladovacou komorou, kalovňa s 2 nárazovými splavmi, závodná vyhňa, kôlňa na náradie, nástupná izba čiže cechovňa a byt štajgera. Osadenstvo tvorí podľa knihy mužstva 48 lamačov, 20 vozičov, 8 chlapcov a 15 robotníkov v premývarni, dovedna 91 mužov, pričom tí posledne menovaní sú väčšinou robotníci ťažiarstva poberajúci províziu, ktorým sa týmto spôsobom naskytá príležitosť privyrobiť si k svojej dosť skromnej provízii ešte 6 až 8 zlatých rakúskej meny mesačne.

Celé osadenstvo pracuje vo voľnom úkole, ktorý bol zavedený autorom ihneď pri prevzatí vedenia závodu a je značnou výhodou tak pre samotný závod, ako aj pre robotníka. Kým predtým si mohol kopáč zarobiť za osemhodinovú zmenu nanajvýš 40 grajciarov rak. meny, vykazujú súčasné výplaty nezriedka viac než dvojnásobok, ba občas až trojnásobok, hoci sú úkolové sadzby oproti predošlým podstatne nižšie; výkon je teda pomerne omnoho väčší.

Celkové mzdy predstavovali v roku 1866 sumu 12 238 zl. 49 gr., z čoho na jedného kopáča pripadá ročne v priemere 180 zl., na voziča 100 zl. a na chlapca 70 zl. rak. meny.

Vedenie závodu obstaráva správca, dozor vykonáva jeden banský dozorca a jeden banský predák.

Všetci robotníci sú členmi tunajšej bratskej pokladnice, okrem toho však od minulého roka – a to iba pri tejto bani – tvoria medzi sebou ešte aj takzvaný nemocenský zväzok, vďaka čomu je každý z nich v prípade ochorenia v plnej miere vydržiavaný závodným osadenstvom takým spôsobom, že sa pri čísle chorého striedavo odpracúvajú takzvané nemocenské zmeny, čo je napokon zvyklosť vo väčšine banských závodov už dávno zavedená.

Toto opatrenie sa tu však nepodarilo presadiť tak ľahko a s konečnou platnosťou ho bolo možné zaviesť až po potlačení formálnych robotníckych nepokojov, hoci by si človek myslel, že robotník predsa musí pochopiť, že toto nariadenie slúži len na jeho vlastné dobro. Príčina toho spočíva sčasti v predtým trochu vlažne udržiavanej disciplíne, sčasti v odpore robotníka voči každej novote, nech už je jej účel akýkoľvek; určitou mierou ráznosti možno však tomuto neduhu účinne čeliť.

Keď sa začiatkom roka 1866 skúšal ako trhavina namiesto pušného prachu haloxylín, objavil sa síce ešte rad úskokov a umelých prekážok, pri definitívnom zavedení však už odpor nebol nijako vážny.

Spomedzi kopáčov, medzi ktorých sú zarátaní aj 2 kováči, 2 tesári, 2 murári a 1 strojník, je pravidelne (s výnimkou občasných prekážok spôsobených prívalmi vôd) 9 mužov zamestnaných pri hĺbení šachty a 12 mužov pri otvárkových a nádejných prácach, zatiaľ čo zvyšných 20 mužov je nasadených na dobývanie, pri ktorom sa podľa toho, ako im to ich vlastné služobné povinnosti dovoľujú, využívajú aj tesári, murári a strojníci. Dobývanie prebieha, ako je pri žilnom baníctve pravidlom, po príprave dobývkových polí dovrchným razením a hĺbením pomocou stropných a počvových ústupkov, pričom hlušina sa zväčša využíva na základku.

S týmito kopáčmi a už skôr vymenovaným pomocným personálom sa v roku 1866 vyťažilo a vyrobilo:

  • predajných rúd I - 3898 centov
  • hutníckych rúd II - 282 centov
  • stupných a kalových šlichov - 996 centov
  • Spolu - 5176 centov

Vďaka zintenzívneným otvárkovým prácam je však baňa kedykoľvek schopná nasadiť dvojnásobné, ba i trojnásobné osadenstvo a v rovnakom pomere tak zvýšiť ťažbu.

Z uvedených rúd používajú takzvané predajné rudy č. I, ako aj väčšinou hutnícke rudy č. II výlučne hrnčiari na glazúrovanie hlineného tovaru, kým šlichy s obsahom olova 55 – 60 % idú na tavenie, a to do ťažiarstvom vlastnenej huty, ktorá je však od závodu vzdialená 9 míľ, a preto sa vždy prenecháva do prenájmu.

Rudy z bane Frischglück majú oproti rudám z iných baní okrem svojej hrubozrnnej kusovitosti tú podstatnú prednosť, že sa v banskej miere Frischglück zhodou okolností vyskytuje viac ceruzitu (bieleho olovca) než inde, čo robí rudy v celku ľahšie taviteľnými, vďaka čomu odberatelia pri ich použití výrazne ušetria na palive; už na Parížskej svetovej výstave v roku 1855 boli ocenené čestným uznaním.

Úprava rúd

bola až do roku 1865 vo všetkých baniach v takom stave, v akom ju zanechalo minulé storočie. Márne sa oko odborníka v premývarňach obzeralo po akýchkoľvek strojových zariadeniach, ak pravda človek nebol natoľko skromný, aby za také považoval ručné usadzovacie sito v jeho primitívnej podobe.

Celý postup bol nasledujúci:

Rúbanina vyťažená z bane, ktorá sa vo väčšine tunajších baní pre nedostatok zvislých šácht – k hĺbeniu ktorých sa predsa len v najnovšom čase konečne prikročilo – dopravovala na povrch cez viaceré stupne úpadníc pomocou vrátka, sa netriedená premývala v kadi pomocou ručného sita s okami veľkosti jedného cóla; hrubá rúbanina putovala na preberací stôl, ktorý pre nedostatok miesta stál často pod holým nebom, a zvyšok z kade išiel na hrubé sito. Na preberacom stole sa hlušina oddelila od rúd určených na roztĺkanie a tie putovali na roztĺkací stôl, kde ich robotníci drvili kladivkami. Takto podrvená rúbanina išla spolu so zvyškom z kade od hrubého sita do priepustného žľabu, aby sa zbavila jemného kalu, a odtiaľ na stredné sito s okami s veľkosťou 5 mm štvorcových.

Zvyšok z kade z tohto sita putoval po opätovnom prechode priepustným žľabom na jemné sito s okami s veľkosťou 2 mm štvorcové a zvyšok z kade z tohto posledného sita napokon na ležatý splav, kde sa premýval na šlich.

Keďže tu musíme koncentrovať na najvyššiu možnú mieru a dodávať veľmi čistý a hrubozrnný tovar, krúpky z hrubého a stredného sita sa starostlivo preberajú a ako obchodný tovar sa používajú len absolútne čisté krúpky; každá krúpka, na ktorej lipnú hoci len malé čiastočky hlušiny, sa vyradí. Tie sa potom, rovnako ako bohatý zhrabok zo všetkých sít, pomocou osobitných plochých drviacich kladív – samozrejme, opäť ľudskými rukami – rozdrvili, či skôr roztĺkli na múčku, a tá sa po opätovnom prechode odkaľovacím žľabom najprv usadzovala na jemnom site a potom premývala na šlich.

Keďže sa v nijakom ohľade nedbalo na triedenie rúbaniny podľa veľkosti zŕn, všetok drobný materiál musel prejsť aj cez všetky hrubšie sitá, čím sa usadzovanie na sitách zbytočne a nesmierne sťažovalo.

Zo zvyšku z ležatého splavu a z časti najbohatšieho zhrabku z jemného sita sa opätovným premývaním týchto podielov na ležatom splave vyrábali hutné rudy č. II.

Takto získané hrubé, stredné a jemné krúpky sa zosypávali s lesklými šlichmi takým spôsobom, že na 4 diely šlichov pripadli 2 diely jemných, 1 diel hrubých a 1 diel stredných krúpok; tie sa potom v osobitnej debne starostlivo premiešali a v súdkoch po 100 librách viedenskej váhy netto prichádzajú do obchodu ako predajný tovar.

Pri prevzatí správy tejto bane muselo byť zaiste jednou z mojich najprvších úloh premeniť túto primitívnu manipuláciu v premývarni na primeranú požiadavkám doby.

Parný stroj bol aj tak sotva 8 dní v mesiaci zamestnaný ťažením banských zásob, a preto sa jeho využitie po zvyšný čas javilo nielen možným, ale aj nanajvýš vhodným. Zo samotnej situácie však vyplývalo viacero ťažkostí.

Pri bani Frischglück máme totiž ten veľmi podstatný nedostatok, že na prevádzku premývarne máme k dispozícii jedine a výlučne dažďovú a snehovú vodu, ktorá sa zachytáva v 2 malých rybníkoch, z ktorých horný pojme okolo 34 000 kubických stôp, dolný však iba 10 800 kubických stôp. Druhý spomínaný slúži vlastne predovšetkým na zachytávanie vôd už použitých v premývarni a tieto sa musia odtiaľto opäť vyčerpávať nahor do horného rybníka, čo sa doteraz dialo len ručnými čerpadlami. Voda je teda takpovediac v nepretržitom obehu a nezriedka, najmä v suchých ročných obdobiach, nastáva jej veľký nedostatok, ktorému doteraz nebolo také ľahké odpomôcť.

Na stroj je síce zavesené výtlačné čerpadlo, ktoré je umiestnené na prvom obzore (28 siah pod povrchom), lenže tam priteká práve len toľko vody, koľko stroj sám potrebuje na svoje napájanie. Tento nedostatok sa teraz v najkratšom čase odstráni tým, že sa na prvom obzore pod štôlňou zabuduje výtlačné čerpadlo, ktoré bude odtiaľto dvíhať vody až na povrch, kde sa budú zhromažďovať v druhej nádrži, ktorá sa má taktiež v najbližšom čase vybudovať.

Nová premývareň musela vzhľadom na existujúce vodovody zostať na mieste starej, a tak pred nami stála úloha preniesť silu zo stroja, ktorého úroveň leží o 2 siahy a 2 stopy vyššie než úroveň domčekov premývarne, na úpravnícke stroje, ktoré sa tam mali postaviť, čo sa podarilo nasledujúcim spôsobom:

Predovšetkým bol súčasne s novou premývarňou zhotovený transmisný kanál dlhý 14 siah a vysoký 1 siahu a 2 stopy, čo bolo spojené s veľkými ťažkosťami do tej miery, že musel byť v celej dĺžke vedený v halde a každú stopu muriva bolo nutné vybojovať pomocou hnanej výstuže.

Hnací hriadeľ stroja, ktorý predtým siahal len po lanové bubny, sa primerane predĺžil, napájacie čerpadlo sa preložilo a uviedlo do pohybu excentrom upevneným na novom hriadeli; ďalej bolo malé ozubené koleso pre lanové bubny opatrené vypínacím zariadením. Hneď za lanovými bubnami bolo osadené dvojité ložisko a tu sa prostredníctvom dvoch ozubených kolies, z ktorých jedno je opäť vybavené vypínacím zariadením, preniesla sila na transmisný hriadeľ, ktorý spoza šachtovej budovy siaha až nad transmisný kanál. Na jeho konci je upevnená remenica, z ktorej sa prevod uskutočňuje pomocou remeňa na druhý rovnako veľký kotúč, ktorý v transmisnom kanáli spolu s lanovnicou beží na jednom hriadeli. Z nej sa napokon uskutočňuje konečný prevod do premývne prostredníctvom drôteného lana s hrúbkou 7 čiarok, ktoré spája lanovnicu v kanáli s druhou, rovnako veľkou lanovnicou v premývni. Drážky lanovníc sú vyložené kaučukom a toto obloženie sa proti opotrebovaniu lana osvedčuje celkom výborne. Týmto spôsobom uvádza stroj so silou šiestich koní v premývni do chodu: drvič rúd, piestovú sadzačku, čerpadlo na dvíhanie vody a nepretržite pracujúci nárazový splav s rotačným čerpadlom. Okrem toho pozostáva ďalšie zariadenie z trecej mrežovej premývačky, sitového žľabu (Classificateur – triediča), 5 ručných sadzačkových sít, ležatého splavu a roztĺkacej lavice. Pomocou týchto zariadení prebieha v súčasnosti úprava rúd nasledujúcim spôsobom:

Banská rúbanina sa zo šachty dostáva po železnici do rudnej komory a tu sa cez mrežu, ktorou prepadávajú kusy až do veľkosti päste, zosypáva do násypnej skrine, zatiaľ čo kusy presahujúce veľkosť päste prichádzajú do rudnej komory, kde sa rozbíjajú veľkými mlátkami. Cez násypnú skriňu sa zásoby dostávajú na treciu mrežovú premývačku, ktorá dodáva tieto triedy: 1. kusy na preberanie, od 3 kub. cm vyššie až do veľkosti päste, 2. hrubé sadzačkové zrno (od 1 – 3 kub. cm), 3. stredné sadzačkové zrno (od 1/2 – 1 kub. cm), 4. jemné sadzačkové zrno (od 3 – 5 kub. mm), 5. premývacie zrno (od 3 kub. mm nižšie až po prachovú formu).

Kusy na preberanie sa na preberacom stole oddelia od jaloviny a prichádzajú na roztĺkaciu lavicu, kde sa rozdrvia na úlomky (oriešky) veľkosti približne 3 kub. cm a robotníci ich roztriedia na tri druhy, a to na oriešky do drviča, oriešky do stúp a hlušinu. Z nich prvé idú do drviča, druhé na haldu odberkov a odtiaľ do stúp; tretí druh sa spolu s hlušinou z preberacieho stola vyváža na haldu po železnici, takisto vybudovanej až v roku 1866. Hrubé sadzačkové zrno ide na ručné sitá. Stredné a jemné prichádza na piestovú sadzačku, premývacie zrno do sitového žľabu, ktorý opäť vydáva tri zrnitostné triedy, a to drobné krúpky s priemerom 2 mm, šlich s priemerom 1 mm a kal. Z nich idú drobné krúpky znova na piestovú sadzačku, šlich na ležatý splav, kde sa dočista premýva na takzvaný leštencový šlich, a kal na nepretržite pracujúci nárazový splav.

Drvič rúd dodáva:

  1. hrubé zrno, 2. stredné krúpy, 3. jemné krúpy a 4. múčky. Z nich sa hrubé zrno po jednorazovom opakovanom podrvení presadzuje, a to z dvoch dôvodov: jednak aby sa zmenšilo množstvo drvenej hmoty, jednak aby sa zachovali galenitové krúpy, ktoré sa v nej nachádzajú. Stredné a jemné krúpy idú opäť na piestovú sadzačku, múčky do sitového žľabu a ďalej sa s nimi nakladá rovnako ako s triedami jemného premývacieho zrna. Z odberku vznikajúceho pri sadzaní sa prvý ako úplne jalový vyváža na haldu, stredný ide do stúp a bohatý zasa do drviča, kde sa rozdrví na múčku.

Keďže sa musíme usilovať o získanie podľa možnosti dokonale čistého tovaru, obohacovanie na piestovej sadzačke sa spravidla deje len nahrubo a materiál odtiaľ putuje na ručné sadzačkové sitá, ktoré až následne poskytujú predajný tovar. Hrubé a stredné krúpy sa napokon tak ako predtým ešte pred ich vydaním ako hotového tovaru starostlivo ručne preberajú.

Vody zo všetkých prístrojov prichádzajú cez žľabové vedenia, po tom, čo ešte prejdú kalníkom umiestneným pred premývňou, do zberného rybníka a odtiaľ v kanáli opäť späť do premývne k čerpadlu, ktoré privádza 2 kubické stopy za minútu železným potrubím opäť späť do horného rybníka.

Keďže však stroj musí tak ako predtým zabezpečovať aj ťažbu banských zásob a materiál na nepretržité zamestnanie drviča taktiež nie je vždy k dispozícii v dostatočnom množstve, pričom čerpadlo sa uvádza do chodu práve len spolu s ostatnými zariadeniami, ponechali sa niekdajšie ručné čerpadlá v zálohe.

Týmto novým pracovným postupom teraz dosahujeme nasledujúce výhody:

  1. Každý cent rudy vyrábame s polovičnými nákladmi na úpravu oproti predošlému stavu, a môžeme

  2. s tým istým počtom robotníkov vyrobiť teraz ročne najmenej o tretinu viac, keďže rubači, ktorí predtým pracovali denne 6 hodín v premývarni, sú v súčasnosti zamestnaní výlučne v bani, a to 12 hodín denne; len z času na čas bývajú niektorí z mladších pridelení k usadzovaniu na sitách.

Týmto spôsobom získavame v bani úmerne viac zásob, ktoré sa v premývarni so súčasným osadenstvom – zníženým o všetkých rubačov – ľahko a bez akéhokoľvek prepínania síl spracujú.

  1. Predajný produkt je oproti minulosti značne hrubozrnnejší, a teda lepšie speňažiteľný, pretože vtrúsenú rudninu robotníci predtým spravidla roztĺkali na múčku, zatiaľ čo pri drvení sa galenit vďaka svojej krehkosti ľahko oddeľuje od hlušiny, a tak sa vo väčšej miere získava v podobe krúpiek. Kým predtým sa pri zosypávaní rúd získavala polovica galenitového šlichu a polovica rozličných druhov krúpiek, v súčasnosti pripadajú na každé 3 diely šlichu 4½ dielu krúpiek – pomer, aký už len ťažko možno dosiahnuť priaznivejšie.

Celé zariadenie premývarne, ktoré stálo okrúhlo 6300 zl. rak. meny, by sa podľa doterajších výsledkov malo do 3 rokov úplne splatiť.

Záverečné slovo.

Baníctvu v Stříbre možno ešte stále prisúdiť významnú budúcnosť. Dosiaľ nejde do veľkej hĺbky a aj na vrchných horizontoch zostávajú mnohé rudné polia neotvorené. V prvom rade ide teda o to, aby sa zvýšená produkcia oproti súčasnému stavu náležite zhodnotila. Na tento účel je nevyhnutné postaviť hutu, kde sa bude vyrábať nielen olovo, ale aj broky, mínium, olovená beloba, skrátka olovené preparáty.

S týmto zámerom už baňa Frischglück zakúpila vodný spád spolu s potrebnými pozemkami pri Stříbre a k stavbe huty sa má prikročiť do jedného roka.

Ďalšou veľmi žiaducou okolnosťou na povznesenie tunajšieho baníctva by bolo združenie existujúcich hlavných ťažiarstiev. Nielenže sa vzájomnou konkurenciou ročne strácajú tisíce, ale zjednotením vedenia prevádzky do jednej ruky a využívaním vzájomných prostriedkov by sa dali dosiahnuť podstatné úpravy a úspory a výrobné náklady by sa výrazne znížili.

S prostriedkami všetkých baní v jednej ruke by muselo byť ľahkou vecou nielen vyplácať pánom ťažiarom zvyčajné výťažky, ale aj vytvoriť dostatočné fondy na podujatia, aké si vyžaduje dnešný pokrok priemyslu.

Takéto zjednotenie tunajších baní však za súčasných pomerov nemožno v nijakom prípade dosiahnuť a musí sa ponechať až na čas a okolnosti, aby podielnikov pre túto myšlienku naklonili.

Poznámky pre súčasného čitateľa

Štúdiu „Die Mieser Bergbauverhältnisse im Allgemeinen, nebst specieller Beschreibung der Frischglückzeche“ (Banské pomery v Stříbre vo všeobecnosti, spolu s osobitným opisom bane Frischglück) napísal vtedajší banský správca v Stříbre Anton Rücker (1836 – 1908) a publikoval ju v roku 1867 v ročenke C. k. ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (Jahrbuch der k. k. geologischen Reichsanstalt, roč. XVII, zošit 2, s. 211 – 226). Práca prináša ucelený historický, geologický, mineralogický a technicko-prevádzkový prehľad slávneho západočeského oloveno-strieborného revíru Stříbro (Mies), pričom osobitnú pozornosť venuje ťažiarstvu, žilným pomerom a modernej úpravni rúd bane Frischglück.

  1. Mies / Stříbro, rieka Miesa – Stříbro (historický nemecký názov Mies) a rieka Mže (Miesa), mesto v Plzenskom kraji (okres Tachov) v západných Čechách, rozkladajúce sa na ostrohu nad hlbokým kaňonovitým údolím rieky Mže.
  2. Otto Freiherr von Hingenau – Otto slobodný pán von Hingenau (1818 – 1872), popredný rakúsky montanista, banský právnik, profesor na univerzite vo Viedni a zakladateľ odborného časopisu Österreichische Zeitschrift für Berg- und Hüttenwesen. Práve on predložil Rückerov rukopis na zasadnutí C. k. ríšskeho geologického ústavu vo Viedni.
  3. Hájek z Libočan (Hagek von Libočan), vojvoda Soběslav a rok 1131 – Václav Hájek z Libočan († 1553), autor známej Kroniky českej (1541). Príbeh o založení baní v osade Misa českým kniežaťom Soběslavom I. (vládol 1125 – 1140) v roku 1131 po náleze striebra a olova je typickou renesančnou kronikárskou legendou. Prvá spoľahlivá diplomatická zmienka o Stříbre pochádza z roku 1183 (v súvislosti s baníctvom sa Argentaria – strieborné bane spomínajú koncom 12. storočia).
  4. Gróf zo Šternberka a jeho Dejiny českých baní – Kašpar Maria gróf zo Šternberka (Kaspar Maria Graf von Sternberg, 1761 – 1838), prírodovedec, zakladateľ Vlasteneckého (Národného) múzea v Prahe a historik baníctva. Rücker cituje z jeho kľúčovej dvojzväzkovej monografie Umrisse einer Geschichte der böhmischen Bergwerke (Praha, 1836 – 1838, I. zväzok, s. 68 – 81).
  5. Rok 1554, cisár Ferdinand I. a dodávky olova do Jáchymova (Joachimsthal) – Jáchymov (nem. Sankt Joachimsthal), mesto v Krušných horách v severozápadných Čechách. V 16. storočí bolo v Jáchymove pri hutníckom spracovaní bohatých strieborných rúd (vytavovanie striebra do olova a následná kupelácia – zháňanie na črep) potrebné obrovské množstvo olova. Keďže jáchymovské žily boli na olovo chudobné, kráľovská komora cisára Ferdinanda I. Habsburského (1503 – 1564) sa snažila zabezpečiť dodávky lacnejšieho olova zo Stříbra namiesto drahého dovozu z korutánskeho Villachu či Goslaru v Harzi.
  6. Zákaz vývozu olovených rúd Rudolfom II. (1586) – Cisár Rudolf II. Habsburský (1552 – 1612) zakázal 14. decembra 1586 slobodný vývoz stříbrskej olovenej rudy (galenitu) za hranice (najmä hrnčiarom na glazúry do Nemecka), aby sa strategické olovo zachovalo pre domáce kráľovské strieborné huty.
  7. Kráľovská dedičná štôlňa sv. Prokopa (Kgl. Prokopi tiefer Erbstollen, 1743) – Kráľovská dedičná štôlňa Prokop, založená 8. augusta 1743 štátnym erárom na ľavom brehu rieky Mže pod mestom Stříbro. Slúžila ako hlavné odvodňovacie a prieskumné dielo centrálnej časti revíru. Dnes je štôlňa Prokop súčasťou Hornického skanzenu v Stříbre a jej časť je sprístupnená verejnosti.
  8. Dlhý ťah (Langenzug, 1774) – Dlouhý tah (nem. Langenzug), najdlhší a najvýznamnejší žilný systém stříbrského revíru so smerom sever – juh (S–J), tiahnuci sa v dĺžke vyše 10 km od Milíkova cez Kšice a Stříbro až k Jirnej. Na tomto ťahu pôsobilo rovnomenné ťažiarstvo (Gewerkschaft Langenzug).
  9. Odkúpenie štôlne Prokop súkromnými ťažiarstvami za 16 800 zlatých r. m. – Po útlme štátnej ťažby predal banský erár Kráľovskú dedičnú štôlňu sv. Prokopa trom najväčším súkromným ťažiarstvam v revíri (Reichensegengottes, Frischglück-Langenzug a Johann Baptist) za 16 800 zlatých rakúskej meny (Gulden österreichischer Währung – mena zavedená po menovej reforme v roku 1858, kedy sa 1 zlatý delil na 100 grajciarov / nových grajciarov).
  10. Žilné ťahy a lokality: Kscheutz, Girnaberg, Ronpkamühle – Historické nemecké toponymá v okolí Stříbra:
  • Kscheutz →\rightarrow Kšice, obec 6 km severozápadne od Stříbra (severná časť revíru, tzv. kšický revír s Kšickou žilou – Kscheutzer-Gang).
  • Girnaberg (Jirná) →\rightarrow vrch a zaniknutá banská osada / oblasť Jirná na pravom (južnom) brehu rieky Mže juhovýchodne od Stříbra, kde vystupovali žily Ondrej (Andreai), Bohatý Vojtěch (Reicher Adalbert) a Evanjelista (Evangelista).
  • Ronpkamühle (Ropkamühle) →\rightarrow bývalý mlyn a banská lokalita v údolí Mže pod Stříbrom, pri ktorej pôsobilo ťažiarstvo Johann Baptist.
  1. Ílovitá bridlica (Thonschiefer) – V dobovej geologickej terminológii 19. storočia súhrnné označenie pre slabo premenené sedimentárne horniny stříbrského kryštalinika. Z pohľadu dnešnej regionálnej geológie ide o vrchnoproterozoické fylity, droby a prachovce barrandienského proterozoika (tepelsko-barrandienskej oblasti).
  2. Minerály žilnej výplne a dobové mineralogické názvy – Rücker uvádza tradičné nemecké banícke názvy minerálov a vtedajšie kryštalografické symboly podľa Naumannovho systému (napr. ∞P.P\infty P . P pre spojku šesťbokého hranola a pyramídy pri kremeni):
  • Bleiglanz – galenit (PbS\text{PbS}), hlavná olovená ruda revíru (v Stříbre spravidla chudobná na striebro, na rozdiel od susedných Kšíc či Příbrami).
  • Blende (Zinkblende) – sfalerit (ZnS\text{ZnS}), sulfid zinočnatý.
  • Weissbleierz – ceruzit (PbCO3\text{PbCO}_3), sekundárny uhličitan olovnatý tvoriaci v oxidačnej zóne stříbrských žíl svetoznáme drúzy a dvojčatá („biele olovené rudy“).
  • Braunbleierz a Grünbleierz – pyromorfit (Pb5(PO4)3Cl\text{Pb}_5(\text{PO}_4)_3\text{Cl}), sekundárny chlórfosforečnan olovnatý; podľa sfarbenia sa historicky delil na hnedú (Braunbleierz, známy ako „stříbrský pyromorfit“) a zelenú odrodu (Grünbleierz).
  • Schwerspath (Baryt) – baryt (BaSO4\text{BaSO}_4), ťaživec (síran bárnatý), jeden z najtypickejších jalovinových minerálov mladších vývojových štádií stříbrských žíl.
  • Kalkspath – kalcit (CaCO3\text{CaCO}_3), vápenec.
  • Eisenkies / Pyrit – pyrit (FeS2\text{FeS}_2).
  1. Baňa Frischglück (Frischglückzeche) a žila Anastasia – Důl Frischglück (v preklade Čerstvé šťastie), jeden z najvýznamnejších a technicky najmodernejších banských závodov v Stříbre v druhej polovici 19. storočia, situovaný severovýchodne od mesta smerom na Sytno a Vranov. Hlavnou dobývanou štruktúrou bola žila Frischglück (Anastasia) a priľahlé žily (napr. Flachentrümmer).
  2. Ignaz Schmuck – Predchodca Antona Rückera vo funkcii banského správcu (Bergverwalter) bane Frischglück, ktorého staršie podzemné geologické pozorovania o správaní sa žíl a rozsadlín Rücker v texte cituje.
  3. Úpravnícka technika v prádle (Waschhaus) – Opisovaná úpravňa rúd pri bani Frischglück využívala modernú gravitačnú úpravu 60. rokov 19. storočia:
  • Quetschwalzwerk (Valcový drvič / mačkadlo): Zariadenie s liatinovými valcami na drvenie rudniny, ktoré pri krehkom galenite nahrádzalo staršie stupy, aby sa ruda zbytočne nerozdrvila na neoddeliteľný kal.
  • Trommelwäsche / Sortirtrommel (Bubnové prádlo a triediace bubny): Rotačné dierkované bubny na premývanie a veľkostné triedenie podrvenej rudniny (zrnenia).
  • Setzsieb / Setzmaschine (Sadzací stroj / usadzovačka): Zariadenie na gravitačné rozdeľovanie zŕn vo vertikálne pulzujúcom prúde vody (ťažší galenit klesal na sito, ľahší kremeň a bridlica sa odplavovali navrchu).
  • Spitzkasten (Špicová skriňa / Rittingerov špiclut): Hydraulický triedič v tvare obráteného ihlanu na triedenie jemných kalov v prúde vody.
  • Stossherd a Liegendherd (Narážací a ležatý splav): Úpravnícke stoly na gravitačné pranie jemných rudných múčok a kalov.
  1. Historické dĺžkové, plošné, objemové a hmotnostné miery v texte – Rücker používa predmetrickú viedenskú (rakúsku) a českú banskú sústavu (metrická sústava bola v Rakúsko-Uhorsku zavedená zákonom až v roku 1871/1876):
  • 1 siaha (Klafter / viedenská siaha) = 1,896 m (delila sa na 6 stôp; napr. prekop dlhý 14 siah meral 26,55 m).
  • 1 stopa (Fuss / Schuh) = 0,316 m (31,6 cm; delila sa na 12 palcov; napr. výška chodby 1 siaha a 2 stopy = 2,53 m).
  • 1 palec (Zoll) = 2,63 cm (26,34 mm; napr. stlačenie žily na 2 palce predstavuje mocnosť len 5,27 cm).
  • 1 čiarka (Linie) = 2,195 mm (1/121/12 palca; používaná pri zrnitosti sít v úpravni a sklonoch splavov).
  • 1 kubická stopa (Cubik-Fuss) = 0,03158 m3\text{m}^3 (cca 31,6 litra; napr. výkon čerpadla 2 kubické stopy za minútu predstavuje prietok 63,2 litra/min).
  • 1 viedenský cent (Centner / Zentner) = 56,006 kg (100 viedenských libier).
  • 1 viedenská libra / funt (Pfund) = 0,56 kg (560 g; delila sa na 32 lótov).
  • 1 lót (Loth) = 17,5 g (tradičná jednotka na vyjadrovanie obsahu striebra v 1 cente rudy alebo olova; 1 lót v cente zodpovedá obsahu cca 0,031 %, t. j. 312 g striebra na 1 tonu).
  • 1 banská miera (Grubenmass) = Podľa Všeobecného banského zákona z roku 1854 mala základná obdĺžniková banská miera výmeru 12 544 štvorcových siah, čo predstavuje 45 116 m2\text{m}^2 (cca 4,51 ha).
  • Hodina (Stunde / h) = Uhlová jednotka banského kompasu na určovanie smeru (streku) rudných žíl. Kruh sa delil na 2×122 \times 12 hodín (1 hodina = 15∘15^\circ). Napr. smer h 12 (12. hodina) znamená presný smer sever – juh (0∘/180∘0^\circ / 180^\circ), smer h 6 znamená smer východ – západ (90∘/270∘90^\circ / 270^\circ).