Július Botár 17.10.2026 06:15 Aktualizované 07:10
Preklad popisu budovania prekopu v štôlni Starý Anton.
Článok vyšiel v Magyar Királyi Földtani Intézet: Mittheilungen aus dem Jahrbuch der Königlich Ungarischen Geologischen Anstalt. 9 v roku 1890 na strane 21.
Na zabezpečenie budúcnosti štôlne Starý Anton bolo už pred rokmi, menovite v roku 1883, prijaté opatrenie, ktoré síce v súčasnosti ešte nemôže vykázať veľký skutočný úžitok, no ak dosiahne svoj cieľ, zaručí vyhnianskemu baníctvu bezpečnú existenciu na dlhý čas dopredu.
Ak pozorne sledujeme úložné pomery žíl štôlne Starý Anton, zisťujeme, že v nepatrnej vzdialenosti od šachty Nepomuk sa rozvetvujú do jednotlivých tenkých puklín a pripájajú sa k východnej žile, pričom táto posledná menovaná, len čo nadobudne juhozápadný smer, rovnako tvorí tenkú puklinku a zdá sa, že vykliňuje.
Keď pozorujeme smer hodrušských žíl, menovite žíl Finsterortu a Mikulášskej štôlne, vidíme, že ich smernosť mieri bez výnimky k žilnej skupine štôlne Starý Anton. Ak vezmeme do úvahy aj smerovanie žíl Jánskej štôlne, predovšetkým smer prvej protiklonnej pukliny, zistíme i tam, že smeruje k hodrušským žilám.
Všetky tieto pomery zavdali podnet k predpokladu, že medzi vyhnianskymi a hodrušskými žilami musí existovať súvislosť; tento predpoklad sa javí tým pravdepodobnejší, že otvárku smerujúcu z Hodruše k Vyhniam v poli Finsterort možno stále označiť za dostatočne sľubnú. Inými slovami povedané: takmer s určitosťou možno predpokladať, že hodrušské žily vo svojom severovýchodnom pokračovaní (smerom k Vyhniam) prechádzajú do poľa štôlne Starý Anton.
Prieskum týchto žíl bol navrhnutý už v roku 1883. Najvhodnejšie miesto na založenie tohto nádejného, respektíve nadložného prekopu poskytoval horizont Železničnej štôlne, sledujúcej smer žily Alžbeta, ktorý – ako je známe – od hodrušských žíl, teda od smeru, ktorý by predstavoval pokračovanie smernosti žíl štôlne Starý Anton, mieri na juhozápad, a tak v kolmom smere môže poskytnúť najkratšiu cestu k dosiahnutiu hodrušských žíl tiahnucich sa v nadloží Alžbetinej žily.
Už pri začatí prác na tejto prieskumnej chodbe bolo potrebné dbať na to, aby bola založená takým spôsobom, žeby v prípade postupu čelby, ako aj pri prípadne vzniknutých dobývacích a iných pracovných miestach, bolo možné zabezpečiť ich čerstvými vetrami; so zreteľom na toto všetko sa javilo ako najúčelnejšie naraziť túto chodbu vo vzdialenosti 1870 m od ústia Železničnej štôlne smerom do podložia žily nadol, vedľa takzvanej Eduardovej sypávky, podľa ktorej dostala chodba aj svoje pomenovanie. Táto sypávka je priamo spojená s Alžbetinou štôlňou a sprostredkovane s Gabrielovou štôlňou, teda s povrchom, a poskytuje preto najbezpečnejšiu záruku stáleho prísunu čerstvých vetrov.
Ak porovnáme výsledky meraní, respektíve geologické pomery pozorované v tejto nadložnej chodbe (o ktorých budem hovoriť nižšie), s geologickými pomermi na povrchu v okolí chodby, zistíme, že medzi povrchom a hĺbkou takmer niet súvislosti; čomu sa nemožno čudovať, keďže povrch je pokrytý prevažne werfénskymi bridlicami a len v malom rozsahu syenitom *), pričom biotitický trachyt vystupuje na povrch iba na vzdialenejších miestach, zatiaľ čo hlbinné horniny či materskú horninu žíl tvoria predovšetkým horniny eruptívneho pôvodu.
*) Pod syenitom treba rozumieť jemnozrnný biotitický trachyt.
Sledujme však Eduardovu prieskumnú chodbu od jej ústia až po čelbu a pozorujme každú zmenu so zreteľom na tamojšie významnejšie i podradnejšie pukliny a žily, ako aj na výsledky, ktoré sa dosiahli ich nafáraním.
Na názorné zobrazenie týchto pozorovaní som zhotovil profil, na ktorom je zaznamenaná každá zmena v smere, úpadku, ako aj v mocnosti.
Len čo chodba odbočí zo Železničnej štôlne, prechádza masívom celkom hluchej a úplne premenenej žilnej výplne; prvá badateľná zmena nastáva na 49. metri, kde chodbu pretína hluchá kremenná puklina so smerom 16 h 10°, s úpadkom 80° a mocnosťou približne jeden meter, ktorú bezprostredne strieda syenit. Táto okolnosť oprávňuje k predpokladu, že tento kremenec predstavuje akoby najvzdialenejší nadložný pásik Alžbetinej žily a skutočná nadložná hornina nasleduje až po ňom s výskytom syenitu.
Geologický profil prieskumného prekopu (chodby) Eduard v štôlni Starý Anton
Legenda (zľava doprava)
Mocnosť syenitu nie je veľká; v 5,8 m pozorujeme opätovnú zmenu, kde ho v smere 16 h a 5° strieda kremenec, ktorý vo vzdialenosti 6 m takisto ustupuje celkom zvetranému, zelenkastému syenitu s rovnakým smerom a úklonom 55°.
Po syenite nasleduje opäť žilovitý útvar s kremenno-ílovitou výplňou, ktorý však neobsahuje nijaké ušľachtilejšie zložky; to, čo v ňom ešte možno rozpoznať, je oxid železitý a okrové zeminy, ktoré na deliacich plochách zanechala vniknutá železitá voda a na ktorých vidno jednotlivé ihličkovité kryštály keramohalitu (). Mocnosť tejto horninovej žily činí 1,1 m. Smerom na juh bola krátky čas predmetom banského prieskumu; keď však neskôr výplň žily stvrdla a navyše sa ukázala ako úplne jalová, ďalšie razenie sa nejavilo ako účelné, a to aj preto, aby postup hlavnej čelby neutrpel ujmu z hľadiska ťažby a oslabenia vetrania.
Postupujúc ďalej, nachádzame v nadloží spomenutej žily na kremeň bohatý biotitický trachyt s veľmi tmavou základnou hmotou, na lomových plochách ktorého vidno kryštály biotitu a kremeňa v pekných veľkých zrnách; hornina je rozpukaná a pukliny sú vyplnené oxidom železitým.
Mocnosť tohto trachytového pňa činí 28 – 29 m; v celom svojom rozsahu nevykazuje nijakú osobitnú zmenu, až kým ho na 29. metri nevystrieda sotva 1 m mocná puklina s kremennou výplňou, ktorú tak v nadloží, ako aj v podloží ohraničuje íl. Táto puklina oddeľuje zároveň trachyt od nasledujúceho aplitu, ktorý má omnoho väčší rozsah a je premenlivejší. Spomínaná puklina nenesie žiadne ušľachtilejšie nerastné zložky, rovnako ako puklina vzdialená od nej 4 m, majúca smer 17 h a strmý úklon (pod 90°), s výplňou hrdzavohnedej kyprej brekcie.
Obe pukliny sú uložené v 54 m mocnom aplite, ktorý je miestami slabo načerveno sfarbený, čiastočne vykazuje hrdzavé škvrny a černasté pásy, a v ktorom sa živce vyskytujú v menšom množstve.
Rovnako je aplit materskou horninou takzvanej nadložnej pukliny (krížnej pukliny), vystupujúcej vo vzdialenosti 127 m od začiatku, pred ktorou sa nachádzajú ešte 4 nepodstatné, ílom lemované pukliny, ako aj o niečo hrdzavejšia, ílovitá deliaca plocha.
Samotná vyššie spomenutá nadložná puklina, ktorá má smer 14 h 4° a úklon 65°, predstavuje doposiaľ najvýznamnejší dosiahnutý úspech, keďže v bode kríženia sa našla aj nejaká ruda. Bola istý čas sledovaná v oboch smeroch, no keďže sa najmä severné sledné dielo ukázalo ako jalové a pevné, a na druhej strane bolo potrebné pri priamo postupujúcom razení šetriť vetrami, bolo toto otvárkové dielo odložené na lepšie časy.
Vo vzdialenosti 18 m od visutej pukliny tvorí protiklonné rozhranie so smerom 6h 2° a úpadom 75° ohraničenie medzi aplitom a hrubozrnným syenitom, *) pričom tento druhý vystupuje rozmanite premenený v mocnosti cca 30 m.
*) aequale hrubozrnnému biotitickému trachytu.
V prvých 12 m mocnosti je celkom metamorfovaný, odlišne od zvyšnej časti, ktorá sa javí ako úplne normálna.
Táto 12 m mocná poloha podlieha zvetrávaniu, a preto ju treba hodnotiť vždy na čerstvom lome; veľmi pekne možno pozorovať páskovanie horniny, v ktorej kaolín, vzniknutý zvetrávaním živca, vytvára svetlejšie pásy; tmavšie pásy tvoria hnedé kremenné žilky, ktoré sú taktiež striedavo svetlejšie i tmavšie, no všetky sú rovnomerne bohaté na pyrit, rovnako ako aj materská hornina, ktorá ich uzatvára; je pravdepodobné, že túto metamorfózu syenitu vyvolali látky bohaté na kyselinu sírovú, vzniknuté premenou pyritov.
Hrubozrnný syenit nachádzajúci sa v normálnom stave, v ktorom vystupujú aj 4 – 5 mm veľké kryštály biotitu, oddeľuje od premenenej časti ostro ohraničená deliaca plocha, ktorá pri úpade 75° sleduje smer 9h 10°. Mocnosť syenitového pňa dosahuje, ak ho pozorujeme na pravom boku chodby, až 36 m; vystrieda ho takmer mliečne sfarbený aplit.
Aplit, ktorý má mocnosť 31 m, uzatvára veľmi tenkú puklinu obsahujúcu pekný pyrargyrit (). – Spomenutá puklina, viditeľná iba na ľavom boku chodby, sa začína približne tu.
Prieskum pukliny sa uskutočnil v smere jej priebehu; keďže sa však ruda vyskytuje iba vo forme kryštálov narastených na deliacej ploche a hornina (aplit), ktorá je veľmi húževnatá, sľubovala len malý úspech práce, od tohto prieskumu sa upustilo a namiesto neho sa preskúmala 6 m vzdialená, ľahké dobývanie sľubujúca, drúzovitá puklina mladšej formácie, obsahujúca aj niečo triedenej rudy, ktorá sprvu sledovala smer 23h a s ďalším postupom prieskumných prác sľubovala prostriedky i príležitosť na preskúmanie deliacej plochy obsahujúcej pyrargyrit.
Puklina však, ktorá najprv tvorila predmet prieskumu a ktorej smerovanie tiahalo k predošlej pukline, bola druhou, rovnako drúzovitou puklinou, sľubujúcou dobrý postup práce, odchýlená na východ, to znamená, že do nej prešla, a otvárka preto postupovala v tomto smere.
Ďalej smerom k čelbe sa nachádza na kremeň a živec bohatá puklina so smerom 3 h 4° a sklonom 16°, ktorá sa v dôsledku mierneho úpadu v spomenutom otvárkovom diele istý čas sledovala, neobsahuje však nijakú ušľachtilejšiu výplň. Podložie tejto pukliny tvorí arkózový aplit, ktorý obsahuje turmalín vykryštalizovaný v dlhých, ryhovaných stĺpcoch, nadložie pozostáva zo syenitu uzatvárajúceho mnoho pyritu. Za k tomu patriaci možno považovať onen takmer 2 m mocný útvar, ktorý je taktiež syenitom, avšak už celkom metamorfovaným, vykazuje vrstevnatú štruktúru a obsahuje veľmi mnoho pyritu, na svojej nadložnej ploche s na dotyk mastným ílovitým povlakom. Farba žily je zelenkastá, krížom-krážom popretkávaná kremeňovými a živcovými puklinkami; trhliny v hornine (v syenite), ktoré vznikli mechanickou cestou, boli teda pravdepodobne vyplnené presakujúcimi vodami s obsahom vápna a kremeňa.
Tento mechanický účinok bol pravdepodobne vyvolaný prienikom biotitického trachytu, ktorý nasledoval po syenite a ktorý, spočívajúc na horninovej žile, tvorí preto jej nadložie; v tomto trachyte sa čelba razí aj v súčasnosti, pričom hornina je celkom normálna a veľmi pevná.
Ak sa teraz obzrieme späť po celej dĺžke prekopu, môžeme okrem rozličných žilných výplní striedavo rozlíšiť tri druhy hornín, a to: biotitický trachyt (s kremeňom), syenit a aplit, spomedzi ktorých je posledne menovaný prevládajúci a zároveň aj najdôležitejší preto, lebo žilné útvary sa nachádzajú predovšetkým v ňom.
Syenit je dôležitý, keďže tvorí skutočné nadložie žily Elisabeth, kým biotitický trachyt v čelbe nám prináša istotu, že sme už dosiahli materskú horninu hodrušských a hľadaných žíl.
Celý nadložný, to jest nádejný prekop je dlhý 212 m a kým dosiahneme hodrušské žily, zostáva vyraziť ešte 130 m, keďže žila Elisabeth sa v podloží finsterortských, respektíve mikulášskych štôlňových žíl nachádza vo vzdialenosti približne 350 m.
Pre súčasného čitateľa prináša preklad článku Júliusa Botára (Geologischer Bau des Alt-Antoni-Stollner Eduard-Hoffnungsschlages, 1890) cenný pohľad do geologického uvažovania a banskej praxe vo Vyhniach na konci 19. storočia. Nižšie sú spracované vysvetľujúce poznámky rozdelené do tematických okruhov:
V druhej polovici 19. storočia sa petrografické názvoslovie vyvretých hornín ešte len formovalo, preto Botár používa dobové termíny a sám v poznámkach pod čiarou vysvetľuje ich banské chápanie:
16 h 10°, 14 h 4°, 6 h 2°):
Historický spôsob zápisu azimutu pomocou banského kompasu, ktorého ciferník bol rozdelený na 24 hodín (h). Každá hodina zodpovedá uhlu () a ďalej sa delí na jednotlivé uhlové stupne ( až ):