Geologické mapovanie dedičnej štôlne korunného princa Ferdinanda

Franz Pelachy 18.10.2026 07:34 Aktualizované 20:07

Preklad popisu prieskumu štôlne Korunného princa Ferdinanda.

Článok vyšiel v Magyar Királyi Földtani Intézet: Mittheilungen aus dem Jahrbuch der Königlich Ungarischen Geologischen Anstalt. 9 v roku 1890 na strane 29.

...

Banská prevádzka štôlne Juraj, ktorá bola začiatkom tohto storočia úplne v rukách eráru, pozostávala z troch prevádzkových odvetví, a to:

  1. Zo spodnej štôlne Juraj, kde sa ťažila žila Terézia, žila Nepoškvrneného počatia Panny Márie a kremenné ložisko.
  2. Zo štôlne František Xaver, prostredníctvom ktorej bola otvorená žila Bieber, ako aj jej nadložné a podložné pukliny; a napokon
  3. Z prevádzkového úseku šachty Mikuláš so žilou Siebenweiber. Pod názvom žila Siebenweiber bolo rozfáraných niekoľko zrudnených žiliek, ktoré sú pravdepodobne odtrhnutými časťami Špitálskej žily; táto vetva bola vyťažená až po počvu Belianskej dedičnej štôlne, a tak bola táto banská prevádzka 3. augusta 1803 zastavená.

Spomedzi týchto troch prevádzkových odvetví je najvýznamnejšia štôlňa František Xaver. Čas jej vzniku spadá do obdobia práce želiezkom a kladivkom, a o tom, že bola v rozkvete, svedčia opustené vodné jarky v doline štôlne Juraj, ako aj zrúcaniny úpravnísk a stúp; najpresvedčivejšie to však dokazuje správa vypracovaná banským úradom 9. apríla 1821 pod č. 269, podľa ktorej žila Bieber, dobývaná na úrovni štôlne František Xaver, zásobovala svojou ťažbou viaceré stupy a huty. Z tej istej správy ďalej vysvitá, že na počve štôlne František Xaver bola pomocou dvoch hĺbení otvorená bohatá olovnatá strieborná ruda; no keďže vody hromadiace sa na počve nebolo možné zmôcť, hĺbenia ako aj prevádzka pod úrovňou počvy boli zatopené vodou.

Na odvodnenie týchto hĺbení, ako aj na vydobytie novoobjavených zrudnených medzilôžok bola 11. októbra 1811 pod vedením hlavného komorného grófa SCHLUGU narazená štôlňa Korunného princa Ferdinanda, ktorá dosiahla žilu Bieber v hĺbke 60 m dňa 30. septembra 1828. (Pozri pripojený profil.)

Jej výšková kóta je 559,533 m; celková dĺžka až po nadložie žily Bieber predstavuje 894 m. Na prerazenie tohto úseku bolo potrebných sedemnásť rokov, na jeden rok teda pripadá priemerne 52,6 m; ako trhavina sa používal čierny prach; v posledných štyroch rokoch sa však z úsporných dôvodov používala zmes pozostávajúca z troch dielov prachu a jedného dielu drevených pilín. Táto zmes sa ukázala ako vyhovujúca.

Štôlňa bola, ako je zrejmé z profilu, založená v porfýrickom biotitickom trachyte, pri 560 m dosiahla vápenec a preťala ho pri 782 m; odtiaľto až po 814 m bola razená v biotitickom trachyte, do 836 m v pyroxenickom trachyte a odtiaľ až po dosiahnutie Bieberovej žily v bežnej biotiticko-trachytovej hornine. Bieberova žila bola v bode prekríženia nafáraná s rudnou výplňou s mocnosťou 1,3 m. Výplň pozostávala z kremeňa, cinopľa a 0,3 m hrubej vrstvy galenitu s obsahom 41 %.

V porfýrickom biotitickom trachyte sa vyskytuje mnoho väčších i menších ílovitých žiliek s rozličným smerom a sklonom, ktoré treba zväčša považovať za produkty zvetrávania porfýrických trachytov ako hornín s obsahom živca.

Vápenec je podľa svojej štruktúry trojaký; najprv sa objavuje celistvý, sivý vápenec, v ktorom sa v dvoch veľkých pňoch a ďalších menších ložiskách vyskytuje agalmatolit alebo dillnit (Al₂O₃·SiO₂ + 1½H₂O) ako amorfný, zemito vyzerajúci, biely alebo žltý minerál. Tento minerál tvorí materskú horninu diaspóru (Al₂O₃ + H₂O).

Z agalmatolitu sa v tehelni štiavnickej ústrednej striebornej huty vyrábajú znamenité žiaruvzdorné tehly a používa sa aj na výrobu keramických predmetov, na aký účel boli vykonané prvé skúšky 25. októbra 1885 v péčskej keramickej továrni Viliama Zsolnaya, pričom ten istý si dňa 12. apríla 1886 objednal jeden vagón, t. j. 105 metrických centov agalmatolitu.

Cena agalmatolitu v sušine, ako ju vypláca štiavnická ústredná strieborná huta, je 9 zl. 50 kr., pričom obsah vody zvyčajne predstavuje 12 %.

Pôň agalmatolitu bol Ferdinandovou štôlňou otvorený v roku 1825; nezhodnocoval sa však agalmatolit, ale v ňom sa v nepravidelných ložiskách vyskytujúci kyz železný (pyrit), a to v banskobystrickej striebornej hute v cene 7 kr. za starý cent; keďže však tento kyz prinášal na kamienok (lech) len 47 libier a striebro ani zlato neobsahoval vôbec, jeho ďalšie dobývanie a dovoz do huty boli zakázané nariadením hlavného komorského grófa, vydaným v tom istom roku pod č. 3188.

V ktorom roku sa začalo so zužitkovaním agalmatolitu a koľko sa ho dosiaľ vyťažilo, nateraz neviem uviesť.

V sivom celistvom vápenci sa miestami nachádza uložený aj dolomitový piesok, ktorý banskoštiavnickí výrobcovia sódovej vody odkupujú po 2 zl. 40 kr. za tonu.

Za týmto sivým vápencom nasleduje biely, drobnozrnný vápenec, na ktorého rozhraní sa vyskytuje aj rudonosná žilka; jej obsah zlatonosného striebra predstavuje 0,060 N/m a obsah zlata 0,046 N/m. Keďže však hrúbka žilky je iba 3 – 4 m a zrnká sa vyskytujú len rozptýlene, jej dobývanie by sa nerentovalo.

Po tomto jemnozrnnom vápenci nasleduje hrubozrnný vápenec; potom biotitický trachyt, ďalej pyroxenický trachyt a napokon opäť biotitický trachyt.

Geologický profil dedičnej štôlne Korunného princa Ferdinanda.

...

  1. Špitálska žila.
  2. Agalmatolitový peň.
  3. Žila Bieber.
  4. Biotiticko-ortoklasový trachyt.
  5. Celistvý sivý vápenec.
  6. Biely jemnozrnný vápenec.
  7. Biely hrubozrnný vápenec.
  8. Pyroxenický trachyt.

Poznámky pre čitateľa

Pre súčasného čitateľa prináša preklad práce Franza Pelachyho (Geologische Aufnahme des Kronprinz Ferdinand-Erbstollens, 1890) výbornú sondu do severného okraja banskoštiavnického revíru v oblasti Banskej Belej a doliny Juraj štôlne. Okrem klasického rudného baníctva zachytáva aj svetoznámu mineralogickú lokalitu s výskytom dillnitu a diaspóru, ako aj netradičné priemyselné využitie nerudných surovín v 19. storočí.


1. Historický a prevádzkový kontext

  • Pôvod publikácie: Článok vyšiel v roku 1890 v 9. zväzku ročenky Kráľovského uhorského geologického ústavu (Mittheilungen aus dem Jahrbuche der kgl. ungarischen geologischen Anstalt, zošit 2, s. 31 – 33; v maďarskej verzii A Magyar Királyi Földtani Intézet Évkönyve). Vyšiel v spoločnom zošite s prácami Stefana Martinyho a Juliusa Botára o Vyhniach.
  • Lokalizácia – Banská Belá a dolina štôlne sv. Juraja (Georgstollen-Thal): Hoci text opisuje žily typické pre Banskú Štiavnicu (Bieber, Terézia, Špitálska žila), banská prevádzka štôlne sv. Juraja a dedičnej štôlne Korunného princa Ferdinanda sa nachádza v severnej časti revíru na pomedzí Banskej Štiavnice a Banskej Belej (nem. Dilln). Práve z nemeckého názvu Banskej Belej (Dilln) je odvodený aj názov tu objaveného minerálu dillnit.
  • Korunný princ Ferdinand: Štôlňa narazená 11. októbra 1811 dostala meno na počesť vtedajšieho habsburského korunného princa Ferdinanda (1793 – 1875), najstaršieho syna cisára Františka I., ktorý neskôr vládol ako rakúsky cisár Ferdinand I. (v Uhorsku ako kráľ Ferdinand V., nazývaný Dobrotivý).
  • Hlavný komorný gróf Schluga: V texte spomínaný SCHLUGA bol Franz Xaver Freiherr von Schluga, ktorý v rokoch 1810 – 1815 pôsobil v Banskej Štiavnici ako c. k. tajný radca a hlavný komorný gróf (Oberstkammergraf) – teda najvyšší predstaviteľ štátnej banskej správy v stredoslovenskej banskej oblasti.
  • Úsporná trhavina s drevenými pilinami: Zaujímavou technickou perličkou z razenia v 20. rokoch 19. storočia (po skončení napoleonských vojen, keď monarchia čelila finančnému vyčerpaniu a štátnemu bankrotu z roku 1811) je miešanie čierneho strelného prachu s drevenými pilinami v pomere 3 : 1. Piliny nielen šetrili drahý pušný prach, ale v puklinovom masíve vytvárali vzduchové medzery a spomaľovali horenie výbuchu, čím sa dosiahol priaznivejší trhavý účinok na horninu.

2. Spomínané banské diela a žily

  • Žily Bieber, Terézia a Špitálska žila (Spitaler-Gang): Tri z najhlavnejších rudných žíl banskoštiavnického revíru. Štôlňa Korunného princa Ferdinanda sledovala a podfárala ich severné pokračovania smerom k Banskej Belej.
  • Žila Siebenweiber („Sedem žien“): Odvetvie (odžilok) Špitálskej žily v banskom poli šachty Mikuláš, vyťažené na prelome 18. a 19. storočia.
  • Belianska dedičná štôlňa (Dillner Erbstollen): Hlavné odvodňovacie dielo belianskeho revíru, po ktorého úroveň bola žila Siebenweiber vydobytá pred zastavením prác v roku 1803.
  • Práca želiezkom a kladivkom (Schlägel- und Eisenarbeit): Označenie pre ručné razenie banských diel pred zavedením strelného prachu (v Banskej Štiavnici sa prvý banský odstrel na svete uskutočnil v roku 1627 v Hornobiberskej štôlni, no ručné kresanie sa pri mnohých štôlňach používalo ešte dlho potom).

3. Geologické a mineralogické reálie (Svetová typová lokalita)

  • Trachyty v dobovej terminológii (dnes andezity a dacity): V geológii 19. storočia sa termínom trachyt označovali takmer všetky treťohorné vulkanické horniny stredného Slovenska.
    • Porfýrický biotitický trachyt / biotiticko-ortoklasový trachyt v Pelachyho texte zodpovedá dnešným amfibolicko-biotitickým andezitom až dacitom (kremito-dioritovým porfýrom).
    • Pyroxenický trachyt predstavuje dnešný pyroxenický andezit.
    • Vápence (560 m – 782 m) predstavujú kryhu druhohorných (triasových) karbonátov predvulkanického podložia, ktorá bola vyzdvihnutá a kontaktné/hydrotermálne premenená pri výstupe magmy.
  • Dillnit (agalmatolit) a diaspór – unikát Banskej Belej:
    • Štôlňa Korunného princa Ferdinanda a susedná štôlňa Juraj v Banskej Belej sú svetovou typovou lokalitou minerálu dillnitu (pomenovaného v roku 1849 štiavnickým chemikom Karlom Hauerom a opísaného Wilhelmom Haidingerom práve podľa Banskej Belej – Dilln) a svetoznámym náleziskom kryštálov diaspóru (α-AlO(OH)\alpha\text{-AlO(OH)}).
    • Z pohľadu modernej mineralógie je dillnit na fluór bohatá odroda ílového minerálu zunytu (Al13Si5O20(OH,F)18Cl\text{Al}_{13}\text{Si}_5\text{O}_{20}\text{(OH,F)}_{18}\text{Cl}), resp. jemnozrnná zmes kaolinitu, dickitu a zunytu, kým agalmatolit (pagodit) je staršie súhrnné pomenovanie pre celistvé, mäkké ílovito-sľudnaté agregáty. Vznikli intenzívnou hydrotermálnou kyslou premenou hornín na kontakte s vápencami.
  • Cinopel (Zinnopel / Sinopel): Dobový štiavnický banícky výraz pre železitý jaspis alebo celistvý kremeň sfarbený jemne rozptýleným hematitom (oxidom železitým) do tehlovočervenej až hnčervenej farby. V štiavnických žilách bol typickým sprievodným jalovinovým minerálom rudných výplní.

4. Priemyselné využitie a hutnícka terminológia

  • Viliam Zsolnay (Vilmos Zsolnay, 1828 – 1900) a keramická továreň v Pécsi: Svetoznámy maďarský priemyselník a keramikár, vynálezca eozínovej glazúry a mrazuvzdornej stavebnej keramiky (pyrogranit), ktorou sú zdobené strechy mnohých budov v Budapešti či Viedni. Pelachyho záznam z rokov 1885/1886 dokumentuje priamy odber belianskeho agalmatolitu/dillnitu ako vysokokvalitnej žiaruvzdornej a keramickej suroviny pre Zsolnayovu fabriku.
  • Štiavnická ústredná strieborná huta (Schemnitzer Central-Silberhütte): Modernizovaná centrálna huta v Banskej Štiavnici (v dolnej časti mesta pri dnešnej železničnej stanici), ktorá v druhej polovici 19. storočia sústredila tavenie rúd zo štiavnicko-hodrušského revíru. Keďže tavné pece vyžadovali odolnú výmurovku, huta mala vlastnú tehelňu na výrobu šamotových a žiaruvzdorných tehál z belianskeho agalmatolitu.
  • Tavenie pyritu na „kamienok“ (lech) v banskobystrickej hute:
    • Autor spomína, že v roku 1825 sa zo štôlne dovážal pyrit (kyz železný) do striebornej huty v Banskej Bystrici.
    • V hutníctve sa pyrit používal pri tzv. surovom tavení (tavení na kamienok / nem. Rohlech). Pyrit dodával do tavby síru a železo, ktoré na seba v peci naviazali rozptýlené striebro, zlato a meď z chudobných kremenných rúd, čím vznikol medziprodukt – sulfidický kamienok (lech). Keďže však beliansky pyrit neobsahoval žiadne drahé kovy a poskytoval nízku výťažnosť lechu (len 47 libier zo starého centa, teda necelých 47 %), jeho vozba na veľkú vzdialenosť do Banskej Bystrice bola stratová a hlavný komorný gróf ju zatrhol.
  • Dolomitový piesok pre výrobcov sódovej vody: Rozpadavý dolomitický vápenec (tzv. dolomitový piesok alebo múčka) v 19. storočí kupovali sódovkári. Reakciou dolomitu/vápenca (CaMg(CO3)2\text{CaMg(CO}_3)_2 / CaCO3\text{CaCO}_3) s kyselinou sírovou totiž v tlakových nádobách vyrábali plynný oxid uhličitý (CO2\text{CO}_2), ktorým sa sýtila voda v sifónových fľašiach.

5. Dobové miery, váhy a jednotky v texte

  • Metrický cent (Meterzentner, q): 100 kg (jeden železničný vagón objednaný Zsolnayom s hmotnosťou 105 metrických centov teda predstavoval 10,5 tony suroviny).
  • Starý (viedenský) cent (Zentner) a libra (Pfund): Pred zavedením metrickej sústavy (v Uhorsku zákonom z roku 1874/1876) sa používal viedenský cent, ktorý mal 100 viedenských libier, t. j. 56 kg (1 libra ≈ 0,56 kg).
  • Zlatý (zl.) a krajciar (kr.): Rakúsko-uhorská mena (Gulden / Forint). Do menovej reformy v roku 1857 mal 1 zlatý 60 krajciarov (obdobie otvorenia štôlne v roku 1825); po zavedení desiatkovej „rakúskej meny“ (Österreichische Währung) mal 1 zlatý 100 krajciarov (obdobie písania článku v roku 1890, keď huta platila 9 zl. 50 kr. za sušinu).
  • Jednotka obsahu drahých kovov „0,060 N/m“ (v origináli skratka pre mieru rýdzosti/obsahu): V Pelachyho nemeckom origináli ide o vyjadrenie obsahu zlatonosného striebra a zlata v metrickom cente (100 kg) rudy, prípadne na štvorcový meter žilnej plochy podľa dobového mincového výpočtu (v nemeckom texte uvádzané v mincových librách – Münzpfund, kde 1 mincová libra = 0,5 kg). V praxi šlo o stopové, nebilančné obsahy.
  • Hrúbka žilky vo vápenci (3 – 4 mm): V slovenskom preklade je pri tenkej žilke na rozhraní bieleho drobnozrnného vápenca uvedená hodnota „3 – 4 m“, pričom kontext vety („Keďže však hrúbka žilky je iba... a zrnká sa vyskytujú len rozptýlene, jej dobývanie by sa nerentovalo“) zodpovedá v origináli milimetrom (3 – 4 mm) (drobnej puklinovej žilke – Kluft). Pri 3 až 4 metroch by už totiž išlo o mohutnú rudnú žilu, väčšiu než samotná 1,3 m hrubá Bieberova žila. Overenie a prípadná oprava písmena na mm v článku pomôže predísť zmäteniu čitateľa.