Stefan Martiny 13.10.2026 12:34 Aktualizované 14.10.2026 06:01
Preklad veľmi podrobného popisu práce na šachte, od jej opätovného vyzmáhania až po nútené uzatvorenie.
Článok vyšiel v Magyar Királyi Földtani Intézet: Mittheilungen aus dem Jahrbuch der Königlich Ungarischen Geologischen Anstalt. 9 v roku 1890 na strane 1.
V dôsledku zastavenia hlbinných prác na šachte Trojica vo Vyhniach pokladám za príhodné stručne pojednať o tomto banskom diele, ktoré ešte donedávna zohrávalo veľmi dôležitú úlohu a ktoré bolo vybudované len s vynaložením mimoriadneho úsilia, vytrvalej práce a značných nákladov, a objasniť, do akej miery toto hlbinné dobývanie, ku ktorému sa viazali také nádeje, splnilo očakávania, to jest sprístupnenie ktorých žíl umožnilo a s akým úspechom boli jednotlivé žily nafárané.
Podnikám to preto, aby som tak – keď bude raz Dedičnou štôlňou Jozefa II. banský úsek okolo šachty Trojica odvodnený a nanovo uvedený do prevádzky – zložil našim nástupcom quasi účet o našom pôsobení a oboznámil ich so stavom, v akom sa hlbinné dielo pri svojom opustení nachádzalo, aby im boli ponúknuté prostriedky a cesty na pokračovanie v oných podujatiach a úlohách, ktoré sme mali pred očami a usilovali sa ich vyriešiť, no ktoré sme v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie štátu nemohli dokončiť.
Banský závod Stará štôlňa Anton leží vo Vyhnianskej doline, 9 kilometrov od Banskej Štiavnice. Podľa geologickej stavby tvorí prevládajúcu a zároveň najstaršiu horninu rula, ktorá v najhlbšej časti doliny vystupuje aj na povrch, kým po stranách doliny je prekrytá bridlicami; na severovýchodnej strane doliny, vo vzdialenosti asi 200 metrov od dolinného dna, vystupujú vápence, no na juhovýchodnej strane vo vzdialenosti približne 1 000 metrov väčší dioritový prienik, ktorý úzko súvisí s výšinami rozprestierajúcimi sa v tejto oblasti a ktorý už v najdávnejších časoch pútal pozornosť baníka.
Prvým predmetom banského dobývania boli žily prebiehajúce naprieč smerom doliny, čo sa zdá byť prirodzené, keďže výchozy žíl tu najprv upútali pozornosť baníka, no i poloha sa ukázala ako najvhodnejšia na otvorenie banského podniku. Príroda sama poskytla prostriedky i príležitosť žily čo najskôr rozpoznať, keďže medzi dve nápadné horniny, rulu a bridlicu, uložila žilu, ktorá za okolností, že prechody ruly a bridlice do seba možno presne pozorovať, nielenže neunikla pozornosti, ale priam znemožňovala obísť najvýznamnejšiu, početnými puklinami spojenú kontaktnú žilu doliny, žilu «Johann».
Žila Johann bola preto s najväčšou pravdepodobnosťou prvým predmetom baníctva v tomto kraji.
Dobývanie žily sa začalo jednotlivými štôlňami z povrchu; neskôr, s postupom banských prác do hĺbky, bola na jej sprístupnenie na severovýchodnom svahu Vyhnianskej doliny vyhĺbená takzvaná šachta Trojica (Dreifaltigkeits-Schacht). Tento banský závod možno klásť do obdobia pred 16. storočím, v prospech čoho svedčí okolnosť, že v štôlni razenej na výchoze žily Johann, ako aj v šachte samotnej a vo viacerých povrchových štôlňach vidno stopy po práci želiezkom a kladivkom, ktoré dovoľujú usudzovať na už vtedajšiu rozsiahlu banskú činnosť; a keďže k zavedeniu strelného prachu u nás došlo až v roku 1626, začiatok banskej prevádzky okolo šachty Trojica spadá dozaista do oveľa starších čias, tým skôr, že sa spomína aj v dejinách štiavnických banských podnikov, a to s poznámkou, že toto banské dielo bolo v 16. storočí už zatopené. Pozornosť baníkov sa preto už vtedy obrátila k iným žilám a baníctvo na šachte Trojica upadlo takpovediac do zabudnutia.
V novších časoch, predovšetkým v šesťdesiatych rokoch, banský závod na štôlni Starý Anton (Alt-Antonstollner Bergbau) vo Vyhniach natoľko upadol, že sa bezpodmienečne muselo pomýšľať na narážanie nových žíl, aby baníctvo napokon celkom nezaniklo.
Okolnosť, že žily patriace do poľa štôlne Starý Anton, ktoré sú všetky známe, obsahujú len miestami dobyvateľné rudné polohy a až po počvu *) dedičnej štôlne Nájdenia svätého Kríža (Kreuzerfindungs-Erbstollen) sú už vydobyté, ďalej skutočnosť, že žily Starého Antona smerujúce k Hodruši boli nafárané nepriaznivo a nedávali vôbec žiadnu nádej na zlepšenie pomerov, a napokon to, že pred niekoľkými rokmi ešte výnosné hlbinné dobývanie v šachte Nepomuk pod počvou dedičnej štôlne Nájdenia svätého Kríža spôsobovalo stále rastúce ťažkosti, **) ťažba sa ustavične znižovala, výskyt bohatých rúd bol čoraz zriedkavejší a hlbinné dobývanie v šachte Nepomuk nebolo schopné pokryť ani len vlastné náklady – to všetko podnietilo rozhodujúce kruhy uvažovať o opustení hlbinných prác v šachte Nepomuk a o uvedení šachty Trojica do prevádzky. ***)
*) Jej ústie sa nachádza na pravom svahu Vyhnianskej doliny, vedľa terajšieho bytu banského lekára, takzvaného «Ujház», v nadmorskej výške 365,325 metra.
** Voda v šachte Nepomuk pribúdala natoľko, že tam zabudovaný čerpací stroj dokázal premáhať vodu iba vtedy, keď bol nepretržite v činnosti konský čerpací stroj postavený v poli ťažiarstva sv. Jána v šachte Ján; akonáhle sa jeho chod prerušil, čerpadlo v šachte Nepomuk samé osebe nestačilo vodu dvíhať. V júli 1867 boli v šachte Nepomuk navŕtané také prívaly vôd, že voda na hlbinnom obzore pod dedičnou štôlňou vystúpila za pol hodiny o dve stopy nad počvu hlbinného obzoru, kým stroj bol sotva schopný znížiť hladinu vody o 3 stopy za 24 hodín.
*** Pri návrhu na odstavenie stroja v šachte Nepomuk z prevádzky sa okrem iného ako dôvod uvádzalo, že šachta Nepomuk sa od zabudovania stroja, čo sa udialo pred 11 rokmi (t. j. roku 1855), prehĺbila len o 18 siah a otváracia čelba postúpila iba o 20 siah. Z celkových 38 siah teda pripadá na jeden rok 3 1/2 siahy, a keďže udržiavanie stroja vyžadovalo ročne 1300 – 1400 zlatých, na jednu siahu výrubu pripadá takmer 400 zlatých. V prospech zastavenia stroja hovorila aj tá okolnosť, že keďže je veľmi pravdepodobné, ba nevyhnutné, že prítok vody vzrastie, riskuje sa ešte, že stroj vodu nedokáže zvládnuť, pričom v prípade zatopenia by hodnota čerpadiel a potrubia bola pre baňu celkom stratená.
Za vtedajších pomerov to bola jediná cesta, od ktorej bolo možné očakávať zlepšenie stavu bane, a v prospech tohto zámeru hovorila ešte aj tá okolnosť, že žila Ján bola podľa rozsiahlych banských diel a podľa ústneho podania najbohatšia vo Vyhnianskej doline, ako aj predpoklad, že len väčšie poklady mohli starých baníkov primäť k tomu, aby hĺbili šachtu a v zápase s vodou a vetrami s primitívnymi pomocnými prostriedkami prenikli ešte 15 metrov pod dedičnú štôlňu.
Začiatkom roka 1868 bol do šachty Trojica zabudovaný vodostĺpcový stroj, pomocou ktorého bola šachta ešte v tom istom roku odvodnená až po vstup do hlbinných diel vyrazených starými baníkmi, ktoré sa nachádzali 15 metrov pod počvou dedičnej štôlne Nájdenia sv. Kríža.
Od tejto chvíle začína žila Ján a s ňou spriaznené pukliny opäť zohrávať významnú úlohu.
Tak žila Ján, ako aj puklina Schmund umožňovali v severnej časti šachty Trojica na hlbinnom obzore už v roku 1869 výnosné dobývanie, a najmä žila Ján poskytovala čas od času dobrú triedenú rudu. No už v roku 1870 sa zásoby, ktoré pozostávali prevažne z ochranných celíkov zanechaných starými baníkmi, začali prudko míňať. S postupom otvárkových prác sa na nej už nedosiahli nijaké priaznivé výsledky, a keďže na základe skúseností bohatšie rudy sledujú úpadok do hĺbky *) a v smere žily ich postupne ubúda, príslušné vedenie rozhodlo, že za účelom dosiahnutia dna šachty, ktoré ležalo ešte 5,5 metra pod hlbinným obzorom, sa šachta nanovo otvorí. Sedem a pol metra dlhou prerážkou sa zo zumpfu šachty dosiahla žila, čím sa v krátkom čase medzi hlbinným obzorom a šachtovým zumpfom sprístupnil 7,5 metra dlhý a 5,5 metra vysoký rudný stĺp; tento stĺp poskytol 130 mincových libier striebra s obsahom 0,034 mincovej libry zlata.
*) Starí baníci prenikli hĺbením ešte pod hlbinný obzor, pravdepodobne za pomoci ručných čerpadiel, za účelom dobývania bohatších rúd, ktoré sledujú úpadok do hĺbky.
Hĺbenie šachty sa po mnohých ťažkostiach začalo nanovo a trvalo nepretržite až do mesiaca august 1873, pričom počas tohto obdobia bola šachta v dôsledku nedostatočného stroja pravdaže nezriedka zatopená. V júli 1873 preťala šachta žilu Ján (30 metrov pod dedičnou štôlňou) **) a z tohto bodu sa najprv sledovala čelbou žila Ján a neskôr aj Schmundova rázsocha.
**) Šachta preťala žilu Ján 30 metrov pod dedičnou štôlňou, a keďže zumpf starých baníkov sa nachádzal 21 metrov pod dedičnou štôlňou, šachta sa za tri roky prehĺbila o 9 metrov.
V mesiaci august 1873 čerpadlá fungovali tak nedostatočne, že v hĺbení nebolo možné pokračovať, a už vtedy vyvstala otázka, či by sa hlbinné dobývanie nemalo buď opustiť, alebo by sa mali osadiť nové čerpadlá, keďže staré banské práce siahali už vyše 8 metrov pod dedičnú štôlňu a terajší hlbinný obzor zabezpečoval sotva 5,5 metra vysoký celík. Koncom roka 1873 severná čelba hlbinného obzoru už opustila zrudnený stĺp a po dlhší čas postupovala v jalovej žile.
Táto skutočnosť a okolnosť, že stĺpy nad predmetnou čelbou na hlbinnom obzore boli preskúmané aj na Dedičnej štôlni Nájdenia svätého Kríža a aj tam sa ukázali ako úplne jalové, oprávňovali k presvedčeniu, že žila Ján je od šachty Trojica severovýchodným smerom v dĺžke približne 200 metrov celkom jalová; a tak sa akákoľvek ďalšia otvárka žily Ján smerom na severovýchod, tak na dedičnej štôlni, ako aj na hlbinnom obzore, stala bezpredmetnou, keďže rudu bolo možné hľadať už iba smerom do hĺbky, a to od onoho rudného piliera, ktorý bol nafáraný na hlbinnom obzore.
V dôsledku toho sa opätovne uvažovalo o hĺbení šachty. To však nebolo také jednoduché, pretože hoci sa podarilo zachytiť časť vody pritekajúcej z hĺbky na dedičnej štôlni, množstvo vody hromadiacej sa v šachte bolo také veľké, že stroj nebol schopný udržať šachtu odvodnenú. K tomu pristúpila ešte tá okolnosť, že s hnacou vodou z Rozgrundského tajchu sa muselo nakladať veľmi šetrne, aby stupy netrpeli jej nedostatkom, a tak nebolo možné výkon stroja primerane zvýšiť.
Rôzne poruchy tohto druhu – ako lámanie strojných súčiastok, nedostatok hnacej vody a pod. – hĺbenie marili, a až v mesiaci september 1874, t. j. po takmer ročnom zápase, sa podarilo dosiahnuť šachtovú žumpu, ktorá sa vtedy nachádzala už 30 metrov pod Dedičnou štôlňou Nájdenia svätého Kríža, a prehĺbiť šachtu o jeden meter.
V dôsledku poruchovosti stroja bola šachta nato opäť zatopená a trvalo ďalší rok, kým sa znova dosiahlo šachtové dno, načo sa pomocou nových čerpadiel pokračovalo v hĺbení šachty. Na jar roku 1876 sa dno šachty opätovne ocitlo pod vodou a stroj nebol ani pri vynaložení všetkých síl schopný dlhší čas premáhať vodu, ktorá šachtu zatopila až do výšky 8 metrov. Po trojmesačnom čerpaní sa napokon podarilo dosiahnuť šachtovú žumpu a s pomocou nových čerpadiel pokračovať v hĺbení. *)
*) Odvodňovanie šachty spojené s takými veľkými ťažkosťami viedlo vedúce kruhy k rozhodnutiu vybudovať vodovod na juhovýchodnom svahu Vyhnianskej doliny, a tým získaním väčšieho spádu umožniť osadenie výkonnejšieho vodosĺpcového stroja. To však zostalo len projektom.
V hĺbení šachty sa nepretržite pokračovalo až do roku 1878, keď znova nastala dlhšia prestávka. Po nej nasledovala úspešnejšia práca, keď v decembri 1878 po osadení parného stroja **) tento spolu s vodosĺpcovým strojom spoločne zvládali čerpanie vody.
**) Na obzore v hĺbke 30 metrov pod Dedičnou štôlňou Nájdenia svätého Kríža.
Hĺbenie trvalo až do mesiaca júl 1879, keď sa na základe vykonaného merania zistilo, že šachta dosiahla hĺbku 50,2 m pod Dedičnou štôlňou Nájdenia svätého Kríža, pričom na tejto úrovni bolo nariadené založenie hlavnej chodby.
Za účelom zriadenia vodnej záchytky sa potom šachta ešte o 1,8 metra prehĺbená. Celková hĺbka šachty pod dedičnou štôlňou tak predstavuje 52 metrov (108 metrov od ohlbne).
Hĺbenie šachty sa ukončilo a v hĺbke 50 metrov bola narazená hlavná chodba, takzvaná «Hlboká chodba», nad ktorou bol vo výške štyroch metrov po vylámaní potrebného priestoru pre strojovňu neskôr osadený parný stroj s výkonom 30 konských síl, určený na odvodňovanie tohto hlbokého obzoru. Pôvodný čerpací stroj bol demontovaný a zo šachty odstránený, keďže na udržanie šachty v suchom stave aj tak nepostačoval a navyše oberal o spád vody stúpy ležiace vo Vyhnianskej doline od Berghandlu až po ústie dedičnej štôlne Nájdenia svätého Kríža. Parný stroj nad «Hlbokou chodbou» spájalo parné potrubie dlhé 150 metrov s dvoma parnými kotlami na drevo, umiestnenými na povrchu v budove kalovne, 50 metrov západne od šachty Trojica.
Keď už bolo odvodnenie šachty zabezpečené, mohlo sa prikročiť k prácam na obzore, o dosiahnutie ktorého sa usilovali celých 11 rokov. *)
*) Starí baníci totiž opustili šachtu 21 metrov pod dedičnou štôlňou; v novšej dobe sa preto šachta do tejto hĺbky len nanovo zmáhala a vystužovala drevom, a tak skutočné prehĺbenie počas 11 rokov predstavuje iba 31 metrov.
Tento obzor mal za úlohu sfárať žily v hĺbke a vôbec uviesť do života hlbinné dobývanie. **) Po vylámaní nárazišťa sa cez rulový masív tvoriaci podložie žily «Johann» vyrazila spojovacia chodba, ktorá v šiestom metri narazila na žilu Johann a bola dohnaná až k bridlici tvoriacej jej nadložie. Odtiaľto sa potom pristúpilo k sledovaniu žily Johann smerom na sever i na juh, zakaždým jednou čelbou.
**) Sotva sa hĺbenie šachty zastavilo a začalo sa s vylamovaním nárazišťa, toto podujatie, stojace takmer pri cieli po jedenástich rokoch namáhavej práce, si vyžiadalo aj ľudský život; v noci 14. augusta 1880 totiž pri trhacích prácach v nárazišti po zrútení väčšieho balvana zo stropu privalilo haviara Jána Szilniczkého, zatiaľ čo jeho druh Martin Ofcsák utrpel ťažké zranenie.
Otvárka žily Johann sa spočiatku nejavila veľmi priaznivo, neskôr sa však v severnej čelbe ukázala nielen stúpovina, ale aj bohatá ruda; južná čelba postupovala vo výplni jalového kremeňa s ílovitou bridlicou, preniknutej drobnými puklinami so stúpovinou.
Žila je síce dostatočne, takmer 12 metrov mocná, obsahuje však väčšie uzavreniny jalového biotitického trachytu, čo môže byť príčinou, že žila v dôsledku prieniku biotitického trachytu utrpela poruchy a delí sa na viaceré pláty. Takéto zloženie južnej čelby dalo podnet na vyrazenie viacerých šikmých prekopov, ktoré odkryli aj niekoľko nenápadných pukliniek. Niektoré z nich sme aj krátky čas sledovali, no ich ďalšie otváranie neposkytovalo žiadnu nádej, prečo sa žila Ján južne od šachty niekoľko rokov nesledovala a až v posledných dvoch rokoch sa uskutočnil pokus o jej otvorenie smerom na juh, avšak len v takej miere, ako to bolo možné bez ohrozenia dôležitejších otvárkových prác. Otvárka žily Ján smerom na juh na úrovni hlbokého obzoru vzbudzovala už preto málo nádejí, že na ľavom či juhovýchodnom svahu Vyhnianskej doliny sa táto žila na žiadnom horizonte neukázala byť ťažobne výnosnou. Preťatá bola prekopom na hornej štôlni Šprochová, na dedičnej štôlni takzvaným Benediktiho počvovým prekopom (odkiaľ bola smerom na juh otvorená ešte na cca 30 metrov); na Železničnej štôlni bola preťatá takzvaným Dvanástym prekopom, avšak na žiadnom horizonte so zodpovedajúcim úspechom. Otvárka žily Ján na hlbokom obzore sa od šachty smerom na juh rozprestierala na 65 metrov. Hlavná pozornosť sa venovala severnej otvárke žily Ján už z toho dôvodu, že v severnej časti žily Ján boli aj na horných horizontoch partie nesúce ušľachtilé rudy, ktoré smerovali do hĺbky. Tu preto bezpečná vyhliadka povzbudzovala k postupu vpred. V takej miere, ako postupovala otvárka na „Hlbokej chodbe“, udržiavala sa aj na medziobzore (zarazenom 30 metrov pod dedičnou štôlňou Nájdenia svätého Kríža) nad hlbokým obzorom.
Predmet severovýchodnej otvárky tvorila predovšetkým kremenná žilná výplň, v ktorej sa miestami vyskytovali väčšie polohy jalového biotitického trachytu. Žilná výplň sa stávala tým rudnejšou, čím viac sa čelba približovala k bodu, kde sa k žile Ján pripájala Péchova puklina (85 m severne od šachty), pričom bod spojenia žily Ján a Péchovej pukliny poskytol obzvlášť bohaté rudné miesto. Táto okolnosť dala podnet k tomu, aby sa z tohto bodu uviedli do prevádzky dve čelby; úlohou jednej bolo otvárať žilu Ján, druhej zasa Péchovu puklinu smerom na sever. Čelba otvárajúca žilu Ján postupovala od spojenia s Péchovou puklinou v dĺžke desiatich metrov v bohatých rudách, odtiaľ sa však žila začala zužovať, takže jej mocnosť dosahovala sotva 0,8 metra a ruda sa vyskytovala iba sporadicky v nepatrnom množstve, takže táto čelba už zavdávala príčinu k vážnym obavám.
Po prerazení zrudneného telesa, ktoré poskytovalo takmer výlučne len stupovinu, sa žila náhlym rozšírením stala natoľko bohatou na rudu, že celá čelba postupovala v rude; tá v podobe proustitu a argentitu nezriedka presahovala obsah striebra 3 % a často vystupovala aj vo forme drôtikového striebra. Bohatá ruda, ktorá smerom nahor siahala až k medziobzorovej chodbe a tiahla sa aj smerom nadol, tvorila stĺpovité teleso v smere žily, no nepretrvávala dlhšie než na 12 metrov; ďalej za týmto úsekom sa žila opäť zužuje, pričom nielenže obsahuje časté vložky biotitického trachytu, ale biotitický trachyt ňou preniká aj žilkovite. Ďalej odtiaľto smerom na sever vykazuje žila, pravdepodobne v dôsledku pôsobenia biotitického trachytu, výraznejšie poruchy a výskyt rudy je čoraz vzácnejší, takže 180 metrov od šachty žila úplne ohluchne a do bridlice prechádza natoľko, že jej počvu už netvorí rula, ale nadložie i počvu tvorí bridlica a jej výplň predstavuje prekremenená bridlica.
V 235. metri od šachty dosiahla čelba rozhranie medzi bridlicou a vápencom a tu sa narazilo na toľko vody, že v razení čelby už nebolo možné pokračovať.*)
*) K tomu napokon nebol ani dôvod, keďže vápencový masív žilu Ján ohraničuje.
Na zachytenie vody sa podniklo niekoľko pokusov; tak sa na úrovni dedičnej štôlne, v úseku sledujúcom smerný priebeh žily Ján, nad bodom, kde sa na hlbokom obzore prelamuje veľké množstvo vody, razil prekop vo vápencovom masíve v nádeji, že sa v ňom podarí zastihnúť zlomovú puklinu odvádzajúcu vodu. K tejto nádeji oprávňovala okolnosť, že v onej časti dedičnej štôlne, kde sa začínal nadložný prekop či prieskumná vodná chodba, sa nachádzalo niekoľko vodonosných puklín, ktoré len čo v severnej čelbe hlbokého obzoru narazili z bridlice na deliacu plochu vápenca, vodu odviedli a vyschli, z čoho sa dalo usudzovať, že medzi týmito vodovodnými puklinami a väčšou žilnou rázsochou musí jestvovať súvislosť.
Tento prieskumný vodný prekop je dlhý 70 metrov a odkryl viaceré pukliny, ktoré v jednom prípade, predovšetkým na jar minulého roka, poskytovali dobrú pramenitú vodu, čo ešte väčšmi posilnilo naše nádeje na dosiahnutie vytýčeného cieľa. Tvrdosť horniny, ako aj nákladné razenie v nej, a napokon okolnosť, že čelba prieskumného vodného prekopu, ktorou sa malo dosiahnuť kríženie s čelbou hlbokého obzoru, teda kolmý smer k nej, nemohla dostať iný smer, na kríž, teda kolmo, nemohlo nabrať iný smer, nezostávalo by nič iné, než lúčovito raziť viacero chodieb z bodu položeného nad severným čelom hlbokej chodby, až kým by niektorá z nich nenarazila na prieval vody. Bol by to býval nákladný pokus.
Aby sme teda mohli smer toku vody aspoň do istej miery posúdiť a sledovať, prišli sme na myšlienku pokúsiť sa vyhľadať zvodnenú puklinu pomocou čela chodby ležiacej medzi hlbokou chodbou a dedičnou štôlňou, situovanej 20 m nad hlbokou chodbou; toto čelo, sledujúc čelo hlbokej chodby, rovnako uviazlo v bridlicovej hornine. V prospech tohto pokusu hovorila aj tá okolnosť, že v kyprej bridlici by sa zamýšľaným prekopom do nadložia nielen preskúmala žila, ale mohla by to byť (podľa úklonu žily) aj najkratšia cesta k prameňu nachádzajúcemu sa v oblasti nad čelom hlbokej chodby; veď kým pri dedičnej štôlni, kde prieskumná chodba na vodu siahala nad hlbokú chodbu, bolo potrebných 50 m razenia, tu to bolo len 20 m, k čomu pristupovala ešte skutočnosť, že v kyprom kameni sa črtala aj lacnejšia práca.
Začiatkom minulého roka sme teda pristúpili k tomuto pokusu tak, že sme čelo strednej chodby, ktoré stálo v kyprom, priepustnom bridlicovom kameni, predĺžili až do pevnejšej horniny, aby sme odtiaľ založili prekop do nadložia, respektíve prieskumnú chodbu na vodu.
Sotva sme čelo predĺžili o 4 m, navŕtali sme čoraz viac vody a aj šumenie vody, ktoré sme predtým nepozorovali, bolo stále počuteľnejšie. Šumenie vody bývalo občas dva- až trikrát denne sprevádzané hromovým hlukom, ktorý však zdanlivo prichádzal z väčšej diaľky než šumenie vody. Tento hromový hluk, vyvolávajúci tiesnivý dojem, prichádzal z diaľky v nadloží, kým šumenie vody sa ozývalo bezprostredne nad našimi hlavami. *) S odvedením vody počuteľnej nad nami sme už boli tak ďaleko, že sme pri príležitosti trhacích prác, utekajúc hodne ďaleko do bezpečia, očakávali prieval vody. Náhle po odpale nastal strašlivý rachot, taký hukot a hromobitie, akoby sa mala zrútiť celá baňa, a toto dunenie bolo počas piatich minút veľmi silné, potom stále viac poľavovalo a trvalo dovedna približne 20 minút.
*) Treba poznamenať, že zakaždým, keď nastal tento hromový hluk, vyrážalo z čela hlbokej chodby veľké množstvo vody a piesku.
Zo severnej čelby hlbokého obzoru vyrážala voda s takou mocou a v takom množstve, že koľajová trať hlbokého obzoru stála v okamihu pod vodou, a voda začala stúpať s takou prudkosťou, že som haviarov pracujúcich nad počvou hlbokého obzoru – keďže vyfárať mohli jedine cez hlboký obzor – poslal na povrch, pričom boli nútení unikať vo vode siahajúcej už po kolená. Len čo hučanie vody poľavilo a aj hrozivý rachot utíchol, spozorovali sme, že v čelbe stredného obzoru, kde sme počuli hrmot nad svojimi hlavami a pred prievalom ktorého sme utiekli, zavládlo úplné ticho a čelba spolu s okolitým priestorom, ktorý predtým vydával značné množstvo vody, bola celkom suchá; a presne to isté sme zistili vo vodoprieskumnej chodbe na úrovni dedičnej štôlne Nájdenia svätého Kríža.
Z toho môžeme vyvodiť záver, že vodonosné pukliny, ktoré sme odkryli tak na dedičnej štôlni, ako aj na strednom obzore, boli vetvami prameňa vnikajúceho do hlbokého obzoru, a že sme vodu hľadali na príhodnom mieste. Úplne zachytiť vodu by sa nám však podarilo len sotva, ako uvidíme v ďalšom texte.
Keď sme zo severnej čelby stredného obzoru začali raziť nadložný prekop s tým cieľom, aby sme jednak preskúmali žilu a jednak získali oporné body pre odtok vody, respektíve pre smer vodoprieskumnej štôlne na dedičnej štôlni, spozorovali sme, že lavicovitý, ľahko opracovateľný vápenec, v ktorom nadložný prekop postupoval, bol pretkaný husto za sebou nasledujúcimi, vodou vymytými a vylúhovanými dutinami, ktoré niesli stopy vodného toku, čo sme tu pred niekoľkými dňami počuli. Celé vápencové teleso, v ktorom nadložný prekop vnikal do masívu, malo hubovitý vzhľad.
Nadložný prekop sme vyhĺbili na dĺžku 10 metrov a pritom sme neprestajne narážali na dutiny svedčiace o prúdení vody, z čoho možno usudzovať, že voda si vo vápencovom telese razila ustavične inú cestu a v podobe početných prameňov pretekala vápencovým masívom väčšieho rozsahu takým spôsobom, že jej zachytenie by sa nikdy nemohlo podariť.
Že voda vytvárala vo vápencovom telese väčšie a rozmanité dutiny, možno usudzovať aj z toho, že do čelby hlbokého obzoru sa rútili veľké množstvá vápnitého piesku a nezriedka aj väčšie vápencové hľuzy.
Pravdepodobné vysvetlenie opísaných javov by som si predstavoval tak, že vo vápencovom pohorí máme pred sebou celú sústavu prameňov, z ktorých jeden, prípadne aj viaceré, môžu byť intermitentnými prameňmi, ktorých prítokový kanál je v pomere k výtokovému kanálu oveľa menší; voda hromadiaca sa po dlhý čas vo vodnom rezervoári začne tiecť, len čo jej hladina vystúpi nad najvyšší bod násosky, čo potrvá dovtedy, kým hladina vody nachádzajúcej sa v rezervoári neklesne pod výtok násosky. A keďže výtokový kanál dokáže pravdepodobne pojať väčšie množstvo vody, ktorá sa v krátkom čase vyvalí, vyvoláva tento hukot, na svojej ceste sa spája s viacerými drobnými prameňmi a unáša piesok splavený týmito drobnými prameňmi a v dôsledku svojho búrlivého pôsobenia aj väčšie kusy horniny až na počvu chodby.
Ešte treba poznamenať, že skôr, než sme začali hľadať vodu na strednom obzore, pokúsili sme sa neďaleko čelby spodnej chodby raziť komín, aby sme zistili smer vodného toku; to by však v prípade, že by sme sa nachádzali blízko odtoku vody, bolo nebezpečné, a ak by sme postupovali do tvrdšieho vápenca, museli by sme z času na čas raziť prekop smerom k vode, aby sme sa od nej nevzdialili, čo by bola veľmi nákladná práca, preto to ostalo len pri začiatkoch.
Považujem za potrebné tu tiež zmieniť, že už v sedemdesiatych rokoch sa hľadali do hĺbky siahajúce prievaly vôd z povrchu, na ktorý účel bola na severovýchodnom úbočí doliny, severozápadne od šachty Trojica, vyrazená takzvaná štôlňa František v dĺžke približne 100 m a asi 30 m nad ňou takzvaná horná štôlňa František. Dolná štôlňa František postupovala od povrchu vo verfénskych bridliciach, potom vo vápenci, dovedna v dĺžke 70 m, horná štôlňa František bola založená vo vápenci a odtiaľ razená výlučne v biotitickom trachyte v dĺžke 35 m. V tom čase bola na Repištskej plošine vykopaná aj odvodňovacia priekopa, avšak rovnako bez výsledku.
Otvárka žily Ján smerom na severovýchod bola ukončená a aj južná otvárka – ako som spomenul – väčšinou stála, keďže neposkytovala veľkú nádej, a od tých čias bola žila Ján výlučne predmetom dobývania. Žila je úplne vydobytá v severovýchodnom smere od šachty, od spodnej chodby až po stredný obzor, pričom v strope spodnej chodby sa ponechalo len niekoľko ochranných pilierov pozostávajúcich z častí žily. Medzi stredným obzorom a dedičnou štôlňou obsahuje žila rozsiahlejšie jalové partie, z ktorého dôvodu sa v severovýchodnom smere od šachty dobývala iba tam, kde žilná výplň bola dostatočná na to, aby sa to vyplatilo, a dobývanie preto dosiahlo dedičnú štôlňu iba na niekoľkých miestach.
V bezprostrednej blízkosti južne od šachty je žila v dĺžke približne 15 m od obzoru Mittellauf až po dedičnú štôlňu úplne vyťažená a ťažba rudy tu bola značná.
Po zavŕšení otvárky žily Johann bolo potrebné hlavnú pozornosť obrátiť na otváranie ostatných žíl, predovšetkým druhej pukliny Schmund, Péchovej pukliny a prvej pukliny Schmund, ako aj napokon pukliny Anton.
Pri výpočte jednotlivých otvárkových prác zvolím – bez ohľadu na to, v akom čase boli jednotlivé otvárky dokončené, keďže celá prevádzka hlbokého obzoru zahŕňa obdobie iba 8 rokov – také poradie, ktoré sa dá na mape ľahšie sledovať a ako tieto diela vznikali vzájomným prechodom jednotlivých žíl do seba.
Opúšťajúc severnú otvárku žily Johann na úrovni hlbokého obzoru, bolo v máji 1883 zahájené razenie prekopu za účelom vyhľadania druhej pukliny Schmund, a to 30 m späť od severnej čelby, respektíve od severovýchodného smerného priebehu žily Johann na hlbokom obzore, 210 m od šachty, z počvy žily Johann na styku ruly a bridlice.
Táto chodba, ktorá sa, ako bolo spomenuté, začínala na rozhraní ruly a bridlice, prenikla po 4 m postupu do trachytového pňa vsúvajúceho sa medzi rulu a bridlicu, v ktorom pokračovala až do konca, t. j. až k hľadanej druhej pukline Schmund.
V 32. metri preťal tento prekop žilu smerujúcu zo SV na JZ s mocnosťou jeden meter, ktorej výplň pozostávala z kremeňa a šmundu a ktorej sledovanie sa následne začalo v oboch smeroch. Smerom na severovýchod sa výplň ukázala ako úplne jalová, na juhozápad obsahovala iba miestami niekoľko rudných stôp, a keďže sa táto žila vo svojom priebehu aj tak zdala pripájať k druhej pukline Schmund, bola táto práca čoskoro zastavená a nabral sa smer k druhej pukline Schmund.
V 45. metri dosiahol prekop, razený výlučne v biotitickom trachyte, druhú puklinu Schmund, ktorej otvárka sa teraz začala v oboch smeroch. Výplň pozostávala zo šmundu a kremeňa a miestami obsahovala rozsiahlejšie vložky biotitického trachytu. Smerom na severovýchod bola táto puklina sledovaná iba v dĺžke 25 m, keďže sa v tomto smere natoľko zúžila a jej kovnatosť bola taká nepatrná, že jej ďalšie otváranie, ktorému by blízkosť vápenca aj tak urobila koniec, sa ďalej nejavilo účelné. Smerom na juhozápad sa otvárka ukázala oveľa priaznivejšia. Žila tu poskytovala viac kremeňa, v ktorom sa miestami objavovali aj stopy rudy, a stúpovú rudu s obsahom 20 – 30 g zlatonosného striebra. Otvárka postupovala v tomto smere v dĺžke okolo 40 metrov v ľahko dobývateľnej žile, v ktorej sa raz našlo aj rudné hniezdo s obsahom 2,6 t/g zlatonosného striebra, čo však vynieslo 1,5 t/g striebra.
Ďalej sa žila, pravdepodobne v dôsledku vplyvu trachytu, ktorého väčšie partie sa vyskytovali aj v samotnej žile, rozštiepila do viacerých vetiev a obsahovala len bezvýznamnú stúpovú rudu, takže v 80. metri musela byť aj táto otvárka zanechaná.
Za účelom primeraného dobývania druhej šmundovej pukliny a zaistenia potrebného vetrania bola žila na úrovni stredného obzoru rovnako sfáraná prekopom *) a aj na tomto horizonte bola sledovaná v oboch smeroch za rovnakých pomerov ako na hlbokej chodbe. V blízkosti prekopu hlbokej chodby bola z Höeszovho zárazu vyrazená chodba sledujúca juhozápadný smer, alebo so stredným obzorom prepojená sýpka sledujúca úklon žily, ktorá postupovala až do konca v rentabilnej stúpovej rude.
*) Tento prekop na strednom obzore sme nazvali Höeszov záraz na pamiatku toho, že tu po narazení na druhú šmundovú puklinu bol v juhozápadnej čelbe 17. januára 1885 haviar Karl Höesz zasypaný zemito vyzerajúcou žilnou výplňou (suchý šmund), ktorá sa zosunula zo stropu, a kým ho druhovia vyslobodili, udusil sa.
Zo stredného obzoru sme sa usilovali preniknúť aj k Lukášovmu zárazu dedičnej štôlne, avšak dobývateľná časť žily sa natoľko zúžila, že bolo o to menej žiaduce sledovať ju smerom nahor, keďže aj v Lukášovom záraze sa žila ukázala ako úplne jalová.
Stúpová ruda vhodná na dobývanie zostala ešte v blízkosti gravitačného sklzníka spájajúceho hlbokú chodbu so stredným obzorom. Prebernú rudu žila takmer neobsahovala a celkovo sme narazili iba na dve rudné šošovky, na jednu na hlbokom obzore a na druhú na strednom obzore v blízkosti spomenutej sýpky; obe šošovky sa nachádzali pri nadložnej partii žily. Tieto dve šošovky však dohromady vydali sotva 4 kilogramy zlatonosného striebra.
Pri otvárke žily Ján bolo spomenuté, že v 85. metri od šachty sa dosiahol bod, v ktorom bola k žile Ján nafáraná Péchova žila, pričom táto druhá menovaná, počítané od žily Ján, tvorí začiatok šmundovej pukliny. Od tohto bodu sa prieskumné dielo vetvilo dvoma smermi, a to, ako už bolo spomenuté, v severovýchodnom smere žily Johann a v smere žily Péch.
Žila Péch poskytovala hneď spočiatku, to jest na svojom krížení so žilou Johann, veľmi bohaté rudy; jej výplň z kremeňa a vápenca dosahuje mocnosť 1 – 2 metre. Rudnú výplň si žila udržala v dĺžke približne 60 metrov, najmä medzi hlbinnou chodbou a stredným obzorom, ktorý sa nachádza 20 metrov nad ňou a sleduje smer spomínaných žíl, zatiaľ čo medzi ním a dedičnou štôlňou Nájdenia sv. Kríža je výskyt rúd chudobnejší.
Žila Péch je od hlbinnej chodby až po dedičnú štôlňu takmer úplne vyrúbaná a ponechali sa iba jednotlivé ochranné piliere, ktoré by sa po odstránení potrebnej základky dali ešte s úžitkom vyťažiť, keďže hoci kusovú rudu takmer neobsahujú, stále poskytujú dobrú stúpovinu.
Ako prieskum na tejto žile úspešne postupoval, vyrazil sa na uľahčenie ťažby k šachte medzi 8. a 9. hodinou v pevnej rule 53 metrov dlhý prekop. Počítajúc od žily Johann obsahovala žila, ako už bolo spomenuté, na úseku 60 metrov chudobnejšie i bohatšie rudy; potom sa žila čoraz viac zužuje, výplň chudobná na kusovú rudu už obsahuje aj šmund a v 80 metroch prechádza do žily Schmund.
Za bežných pomerov obsahovala žila Schmund iba šmundovú výplň, ktorá väčšinou poskytovala dobrú stúpovinu; ani výskyt kremeňa nebol zriedkavým javom, ten tvoril vždy nadložnú alebo podložnú časť žily, kým šmund vystupoval uprostred výplne; mocnosť je 1 – 1,5 metra a iba na niekoľkých miestach vykazuje žila nepatrné rozšírenia, kde mocnosť presahuje aj 2 metre; úpad je strmý a skláňa sa hneď na juhovýchod, hneď na severovýchod; aj tu sa objavujú vložky biotitického trachytu, ktoré miestami zaberajú takmer celú mocnosť žily. Výskyt kusovej rudy patrí k zriedkavým javom.
Ťažbyhodná časť žily je zväčša vyrúbaná a iba od kríženia táhiel, respektíve na 240 metroch blízko sypavky, ktorá sa nachádza v prekope vedúcom od šachty, zostali, predovšetkým medzi stredným obzorom a dedičnou štôlňou, ešte pozornosť zasluhujúce ťažbyhodné zásoby.
Rovnako zostalo ešte niečo na vyťaženie v severnej časti takzvanej Planderovej sypavky, vzdialenej 300 m od kríženia huntového obzoru. Uprostred tejto sypavky sa medzi hlbinným obzorom a strednou chodbovou úrovňou žily, tiahnuc sa do nadložia, pripája protiklonná kremenná puklina s mocnosťou 0,5 m a obsahom 0,020 % zlatistého striebra, ktorá by bola preskúmaná v takej miere, v akej by k nej dospeli stropné dobývky; veď pri zriaďovaní sypiska sme museli dbať iba na to, aby sme prerazením do strednej chodby zaistili vetranie pre čelbu hlbinného diela. Prieskum tejto pukliny preto zostáva úlohou budúcnosti.
Vo vzdialenosti 300 metrov za týmto sypiskom sa šmundová puklina delí na viacero vetiev, ktoré obsahujú väčšinou hluchú, hrdzavú výplň a majú nepatrnú mocnosť. Všetky tieto pukliny smerujú do nadložia. Aby sme postupovali rýchlejšie vpred, sledovali sme najmocnejšiu puklinu čelbou hlbinného diela. Úpadok tejto pukliny, ktorá nám určovala smer, bol čoraz miernejší a jej výplň prešla do hluchého kremeňa. Pohybovali sme sa teda už po podložnej pukline hlavnej žily, ktorá nám však – keďže hlavná žila tvoriaca náš cieľ sa začínala už tu – nemohla vyznačiť ďalší smer.
Čelba hlbinného diela si na 400. metri po opustení nadložnej pukliny udržiavala diagonálny smer k nadložiu, aby sme čo najskôr dosiahli hlavnú žilu.
Aby sme sa však nedopustili nijakého opomenutia, pokiaľ ide o vyhľadanie jednotlivých vetiev, upravili sme otvárku na strednej chodbe 300 m od sypiska tak, aby postupovala – zodpovedajúc čelbe hlbinného diela – po inej vetve.
Z tohto dôvodu sme postupovali istý čas, vychádzajúc od sypiska, po priečne prebiehajúcej podložnej pukline; tá však bola opustená, keďže sa ukázala byť iba puklinou v rule, a tiež preto, aby sme ťažbou hlušiny nehatili priamy smer čelby hlbinného diela; a raziac plnou silou priamy smer, ktorý popri čelbe hlbinného diela trochu zaostával, a opustiac vo vzdialenosti 50 m od sypiska už bezvýznamnú šmundovú puklinu, presekli sme do nadložia, kde sme na 12. metri zastihli v nadloží druhú šmundovú puklinu; táto druhá puklina, keďže jej úpadok bol čoraz miernejší, vyústila na 60. metri od bodu prekríženia do hlavnej žily Anton.
Spomínanej šmundovej pukline, ktorá obsahuje stúpovú rudu vyhovujúcej akosti, sme sa vyhli tým, že sme čelbou hlbokej chodby sledovali vyššie uvedenú podložnú puklinu; stalo sa tak však zámerne, aby sa súčasne otvorilo viacero vetiev. Túto šmundovú puklinu možno ľahko nájsť, ak sa z bodu, kde diagonálna chodba hlbokého obzoru dosiahla hlavnú žilu (teda 430 m od prekopu šachty), v severovýchodnom smere tiahnutia. Boli by sme to už aj urobili, no keďže naším hlavným cieľom je razenie hlavnej čelby, na ktorú by tento zámer z hľadiska odvozu vplýval rušivo, a keďže sme boli zaneprázdnení početnými inými, dôležitejšími prácami, odložili sme to na priaznivejšie časy.
Hlavnú žilu, ktorej nadložie i podložie tvorí rula a ktorej mocnosť dosahuje 1 – 5 m, sme otvárali s premenlivým šťastím. Jej výplň pozostáva prevažne zo zmesi kremeňa a ílu, ktorá miestami obsahuje väčšie jalové vložky ruly. Výplň vhodnú na dobývanie poskytovala žila v blízkosti sypákov nachádzajúcich sa v 460 m a 530 m medzi hlbokým obzorom a strednou chodbou, kde sa pri mocnosti 4 – 5 m delí do viacerých vetiev, zatiaľ čo medzi strednou chodbou a Dedičnou štôlňou sa zužuje natoľko, že sa neoplatí pokračovať v dobývaní smerom nahor. Za sypákom nachádzajúcim sa v 530 m žila v dĺžke cca 30 m vyhluchne a vyskytujú sa v nej len slabé pukliny obsahujúce stúpovú rudu. Žila sa tu rozdeľuje na dve vetvy, z ktorých sme sledovali vetvu smerujúcu do podložia preto, lebo sľubovala lepšiu prácu; a keďže sme sa za každú cenu usilovali dostať pod rentabilné dobývky starých baníkov pod počvou, odložili sme prieskum jednotlivých, zdanlivo nepodstatných vetiev (na hlbokej chodbe) o to viac na lepšie časy, že sme ich sledovali na strednej chodbe, ktorú sme vôbec podľa možnosti viedli po inej vetve.
V 640. metri je žila opäť nositeľkou stúpovej rudy a poskytuje ľahko dobývateľnú žilnú výplň, pričom tento bod ponúkol vhodný nástup na vyrazenie sypáka na chodbu za účelom zabezpečenia vetrania, ktorý po tom, čo spojil dve chodby razené na rozličných vetvách, poskytol príležitosť na preskúmanie tak podložnej, ako aj nadložnej vetvy.
Ako vhodná na dobývanie sa ukázala iba podložná vetva, ktorú sme sledovali na hlbokej chodbe, zatiaľ čo nadložná vetva pozostáva z pevného, jalového kremeňa.
Počas celej otvárky sme nikde nenašli kusovú rudu, a to ani v tom najmenšom množstve.
Charakteristická hlavná žila Anton sa vôbec začínala až približne 800 m od dna Vyhnianskej doliny, kde sa už objavuje prienik dioritu a kde sa nachádzalo rentabilné dobývanie starých baníkov, ktoré siaha nielen nahor, ale ešte viac nadol, pod počvu Dedičnej štôlne.
V tejto oblasti začína na rudu bohatá výplň hlavnej žily Anton, čo možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že žila medzi Železničnou štôlňou a Dedičnou štôlňou úplne vyťažená a starí baníci, zápasiac s vodou a nedostatkom vetrov, prenikali aj smerom nadol.
K tomuto bodu sme smerovali aj s čelbou hlbokej chodby a delil nás od neho už iba pilier s hrúbkou 100 – 130 m, ktorý by podľa usudzovania z vyšších obzorov umožnil pomerne rýchly postup, keď bola čelba hlbokého poschodia vo vzdialenosti 767 m od šachty v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie štátu 5. decembra 1887 zastavená a bolo nariadené opustenie hlbinných prác. (Uznesením banskej poradnej komisie č. 559 z roku 1887.)
Nato sme zamerali ešte nezmapovanú časť medzi hlbokou chodbou a čelbou strednej chodby, po čom nasledovala demontáž koľajovej dráhy a vyťaženie koľajníc, huntov atď., ako aj vôbec všetkých ešte upotrebiteľných materiálov.
Keď sa to skončilo, pristúpili sme k demontáži a vyťaženiu strojov. Kým sa jeden stroj demontoval, druhý, ktorý sme pred odstavením prvého uviedli do úplného poriadku, bol nepretržite v činnosti. Po tom, čo bol prvý stroj už úplne demontovaný a vyvezený na povrch, bol 20. decembra 1887 o 1. hodine v noci zastavený aj druhý stroj, prenechajúc po niekoľko rokov úspešne prevádzkovanú baňu napospas onomu živlu (vode), voči ktorému sme celých 19 rokov stáli pripravení k boju.
V nárazišti sme osadili pamätnú tabuľu s týmto nápisom: Juhozápadná čelba sledujúca smer hlavnej žily bola vo vzdialenosti 767 m od šachty v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie štátu opustená a čerpanie vody dnešným dňom, 20. decembrom 1887, zastavené. Glück Auf! (Zdar Boh!)
Príčinou opustenia hlbinných prác bola preto v prvom rade nepriaznivá finančná situácia krajiny, no potom aj tá potešiteľná okolnosť, že štedrá ruka Božia sa k nám, keď už bola núdza najväčšia, priklonila v iných banských oddeleniach – mám na mysli na žile Alžbeta –, a umožnila, aby tam nafárané zásoby zabezpečovali našu existenciu dovtedy, kým Dedičná štôlňa cisára Jozefa II. postupujúca z Vyhní nezabezpečí zásoby aj na ušľachtilej rude tiahnucej sa do hĺbky, kde potom v dôsledku prerážky so šachtou Trojica bude opäť umožnené znovuotvorenie hlbinných prác.
Do tých čias: Glück Auf! (Zdar Boh!)
K článku Hlbinné dobývanie na šachte Trojica vo Vyhniach (autor Stefan Martiny, pôvodne publikované v Mittheilungen aus dem Jahrbuche der kgl. ungarischen geologischen Anstalt, 1890) je vhodné pre súčasného čitateľa doplniť nasledujúce vysvetľujúce poznámky rozdelené podľa jednotlivých tematických okruhov: