Johann Jacob Ferber: O Ľubietovej (Libeten)

Štefan Kordoš 11.2.2026 19:14 Aktualizované 15.2.2026 08:26

Preklad článku VII. O Ľubietovej z diela Johanna Jacoba Ferbera (Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn) na stranách 251 - 253.

Johann Jacob Ferber nebol len ďalším osvietenským intelektuálom s láskou k pekným kameňom; bol to švédsky vizionár, ktorý dokázal v nerastných štruktúrach čítať dejiny zeme skôr, než to bolo „v móde“. Jeho kľúčové dielo Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn (1780) je dodnes považované za jeden z najvýznamnejších pilierov raného vedeckého prieskumu stredoeurópskeho baníctva. Ferber v ňom s precíznosťou hodnou hodinára rozoberá geologické podložie a metalurgické procesy vtedajšieho Horného Uhorska, pričom slovenské banské mestá ako Banská Štiavnica či Kremnica vykresľuje ako pulzujúce technologické centrá vtedajšieho sveta. Táto práca nie je len suchým vedeckým traktátom, ale fascinujúcim mostom medzi starým banským remeslom a nastupujúcou modernou geológiou, ktorý nám aj po stáročiach pripomína, že pod našimi nohami sa kedysi písali dejiny európskeho priemyslu.

VII. O Ľubietovej (Libeten)

(Pozri Listy pána v. Borna, s. 201).

Toto banské mesto je malé, sú tam biedne domčeky a leží v krajine obklopenej pohorím a lesmi. O prvých baníkoch v tejto oblasti a o tom, ktoré kovy tu vyťažili ako prvé, nie je známe vôbec nič. V roku 1486 bolo celé mesto pri nepriateľskom prepade vypálené do tla a obyvatelia boli sčasti nútení utiecť, sčasti sa žalostne udusili v baniach, kde hľadali záchranu, kvôli ohňu, ktorý v nich zapálili útočníci. Po tomto spustošení bolo miesto 40 rokov pusté, kým sa tam opäť nevrátili ľudia.

Na začiatku 16. storočia sa baníctvo opäť obnovilo a mesto spolu s rôznymi ťažiarmi striedavo ťažilo meď. Výnosy v nasledujúcich obdobiach striedavo klesali a stúpali, a preto boli bane striedavo opúšťané a znova otvárané, až kým v roku 1746 kvôli nerentabilnosti zostali takmer všetky stáť. V súčasnosti sa tu ťaží medi len veľmi málo a ťaží sa viac železa, hoci ani ťažba tohto kovu nie je až tak významná. Banský majstrovský úrad v Ľubietovej je spravovaný komorou v Banskej Bystrici. V jednej starej banskej správe z roku 1692 opisuje autor svoje fáranie v dvoch šachtách v Ľubietovej, ktoré vykonal krátko predtým, nasledovne:

„V šachte Svätej Trojice som sfáral úpadnicou takmer 500 siah (948 m), potom nahor až k miestam, kde žily smerujú na juh a väčšinou klesajú plocho, sú na šírku dlane mocné a zväčša pozostávajú zo žltých medených rúd s vtrúsenými čiernymi rudami. V tejto bani pracuje len 8 mužov a každý dostáva týždenný plat jeden cisársky zlatý, okrem dozorcu, ktorý dostáva 2 zlaté. Rudy sa vyvážajú na povrch cez štôlňu a dodávajú sa do banskobystrickej huty. Dole pri dnes už rozpadnutej Habenbachovej štôlni je zriadených 8 zelených farebných nádrží a zachytávajú vodu prichádzajúcu z tejto štôlne, je však oveľa horšej kvality než zelená voda zo Španej Doliny.

V štôlni Zollweinstein som sfáral úpadnicou takmer 300 siah (569 m) a potom som prišiel k 2 obsadeným pracoviskám, kde sa dobývali žlté a čierne medené rudy (žltá medená ruda je chalkopyrit, čierna asi tenorit, tetraedrit alebo čierny medený oker). Verí sa, že sa tu pracuje na tej istej žile ako v šachte Svätej Trojice, ktorá nie je ďaleko. Je tu zamestnaný jeden dozorca a 10 baníkov, ktorí dostávajú rovnakú mzdu ako pracovníci v bani Svätá Trojica. Rudy a žiloviny sa takisto vyvážajú cez štôlňu na povrch. Na povrchu sú pripravené 2 nádrže na zachytávanie farbiva (pigmentu), do ktorých sa privádza voda zo štôlne Zollweinstein. Kvalitou je takmer rovnaké ako farbivo zo Španej Doliny.

Kedysi bola v tejto prevádzke vynikajúca cementačná voda, ale počas posledných vojnových nepokojov cementačné kade schátrali a zanikli. Tieto bane predtým patrila jednému ťažiarovi z Ľubietovej, teraz však (v roku 1692) prenechal baňu s príslušnou hutou a budovami na 5 rokov bezplatne mestu. S tou podmienkou, že ak by po uplynutí 5 rokov on alebo jeho deti chceli sami ťažiť, mesto je povinné vrátiť jemu alebo im polovičný podiel na tomto diele, či už bude v dobrom alebo zlom stave.“

Poznámky

Tento text z roku 1780 je vzácnym svedectvom o stave slovenského baníctva v období osvietenstva. Pre moderného čitateľa, ktorý nie je odborníkom na dejiny techniky alebo mineralógiu, prinášam vysvetlenie kľúčových pojmov a súvislostí:

1. Historický a geografický kontext

Libeten / Ľubietová: Jedno zo siedmich voľných kráľovských banských miest v dnešnom strednom Slovensku. Hoci bola menšia než Banská Štiavnica či Kremnica, bola svetoznáma vďaka ložiskám medi.
Pán v. Born (Ignác Born): Ferber sa odvoláva na listy Ignáca Borna, najvýznamnejšieho montanistu (banského vedca) tej doby, poradcu Márie Terézie a zakladateľa prvej medzinárodnej vedeckej spoločnosti na svete (v Sklených Tepliciach). Born bol Ferberovým blízkym priateľom a kolegom. Na strane 201 jeho knihy Briefe über Mineralogische Gegenstände, auf seiner Reise... naozaj nájdeme zmienku o Ľubietovej a jej úpadku. Potvrdzuje to aj na strane 221, kde viac píše o ťažbe železnej rudy, než o medenej.
Udalosť z roku 1486: Ferber naráža na pustošenie počas nepokojov po smrti kráľa Mateja Korvína a útoky rôznych šľachtických vojsk. Tragédia baníkov, ktorí sa udusili v podzemí, ilustruje vtedajšiu krutú realitu – bane slúžili aj ako provizórne kryty civilného obyvateľstva. Môže mať na mysli aj rok 1433. V zázname z uvedeného roku sa uvádza, že Ľubietovú úplne spustošili husiti, obyvateľov, ktorí sa ukrývali v baniach dusili dymom; následkom toho baníctvo mesta a v okolí, až do nástupu Thurzovcov, bolo nečinné.

2. Technické a meracie jednotky

Siaha (nem. Lachter): Stará dĺžková miera. V banskom prostredí habsburskej monarchie sa používala tzv. viedenská alebo banská siaha, ktorá mala približne 1,9 – 2 metre. Ferberov údaj „500 siah“ teda skutočne predstavuje takmer kilometer dĺžky chodieb, čo svedčí o rozsiahlosti starých diel.
Úpadnica: Šikmá banská chodba, ktorá nesmeruje vodorovne, ale klesá do hĺbky, sledujúc sklon rudnej žily.
Cisársky zlatý: V 17. a 18. storočí mala táto mena vysokú hodnotu. Týždenná mzda jeden zlatý pre baníka bola v tom čase priemerným, skôr skromným platom, ktorý stačil na základné prežitie rodiny, ale neumožňoval žiaden luxus.

3. Mineralógia a chémia (Kľúč k pochopeniu textu)

Cementačná voda (Cementácia): Toto je najzaujímavejšia časť. Ide o historický spôsob získavania medi z banských vôd, ktoré obsahovali rozpustený síran meďnatý (skalicu modrú). Keď do tejto vody vložili železný šrot, došlo k chemickej reakcii: železo sa rozpustilo a na jeho miesto sa vyredukovala čistá meď vo forme kalu (tzv. cementačná meď). V tej dobe to pôsobilo ako „premena železa na meď“ (alchýmia v praxi).
Zelená voda / Zelené farebné nádrže: Išlo o zachytávanie vôd bohatých na síran železnatý (zelená skalica). Tá sa odparovala a používala sa na výrobu farbív (pigmentov), atramentov alebo v kožiarskom priemysle.
Chalkopyrit a Tenorit: Ferber správne identifikuje rudy podľa farby. Žltá ruda (chalkopyrit) je hlavná ruda medi. Čierne rudy, ktoré spomína, sú výsledkom zvetrávania v povrchových častiach ložiska (tzv. oxidačná zóna), kde sú kovy viac koncentrované.
Libethenit: Hoci ho Ferber v tomto krátkom úryvku nemenuje, práve v Ľubietovej bol neskôr (1823) identifikovaný minerál libethenit (fosforečnan medi), ktorý dostal meno podľa latinského názvu mesta Libethen.

4. Správa a administratíva

Komora v Banskej Bystrici: Skrátený názov pre Kráľovskú banskú komoru. Bol to štátny úrad, ktorý spravoval bane, huty a lesy v majetku panovníka (eráru). Ľubietová spadala pod banskobystrický dištrikt.
Ťažiar (Waldbürger): Súkromný investor alebo spoluvlastník bane. Text ukazuje prechod od súkromného podnikania k mestskej správe, čo bolo typické pre obdobia, keď bane prestávali byť vysoko ziskové a súkromníci už nechceli riskovať kapitál.

Historické štôlne dnes

šachta Svätej Trojice - Na začiatku lokality po krátkom stúpaní. Je tu model gápľa.
Habenbacherova štôlna - Na začiatku lokality, nenápadná prepadlina v mieste, kde sa rozdvojuje asfaltová cesta a poľná cesta.
Zollweinstein - Dnes ako prepadlina Zallweiner Maria doľava po poľnej ceste za štôlňou Andreas a Langitka.