Johann Jacob Ferber: Pukanec, Nová Baňa a Banská Belá

Robo Ulbricht 14.3.2026 23:12 Aktualizované 3.4.2026 10:01

Preklad článkov z diela Johanna Jacoba Ferbera (Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn) na stranách 247 - 251.

Johann Jacob Ferber nebol len ďalším osvietenským intelektuálom s láskou k pekným kameňom; bol to švédsky vizionár, ktorý dokázal v nerastných štruktúrach čítať dejiny zeme skôr, než to bolo „v móde“. Jeho kľúčové dielo Physikalisch-Metallurgische Abhandlungen über die Gebirge und Bergwerke in Ungarn (1780) je dodnes považované za jeden z najvýznamnejších pilierov raného vedeckého prieskumu stredoeurópskeho baníctva. Ferber v ňom s precíznosťou hodnou hodinára rozoberá geologické podložie a metalurgické procesy vtedajšieho Horného Uhorska, pričom slovenské banské mestá ako Banská Štiavnica či Kremnica vykresľuje ako pulzujúce technologické centrá vtedajšieho sveta. Táto práca nie je len suchým vedeckým traktátom, ale fascinujúcim mostom medzi starým banským remeslom a nastupujúcou modernou geológiou, ktorý nám aj po stáročiach pripomína, že pod našimi nohami sa kedysi písali dejiny európskeho priemyslu.

IV. Pukanec (Bugganz alebo Backa-Banya).

Úplne otvorená obec, podobá sa skôr dedine ako mestu a leží na začiatku dolnouhorského ílovitého rudohoria, kde sa končí rovina, 3 míle od Banskej Štiavnice (Schemnitz), kam vedie cesta čiastočne cez, čiastočne po svahoch vysokých vrchov so strmými zrázmi, cez husté jedľové lesy. Z Pukanca (Bugganz) do Bratislavy (Presburg) je to 9 poštových staníc alebo 18 míľ, cez Vráble (Derebely), Nitru (Neitra), Hlohovec (Galgoz oder Freystadt), Trnavu (Türnau), Blatné (Sarffd) a Cífer (Lauschiz). Krajina je veľmi rovinatá a mierne zvlnená, úplne bez lesov (s výnimkou malého hája pri Nitre) a má úrodnú ílovitú pôdu, na ktorej sa seje veľa obilia. Na niektorých miestach je od prírody močaristá a okrem toho na jeseň a na jar, keď silno prší, spôsobuje mimoriadne zlé cesty. V časoch starých vojen bol Pukanec (Bugganz) vyplienený každou nepriateľskou stranou a často spustošený. Obyvatelia odvodzujú svoj pôvod od Sasov a staré správy menovite uvádzajú rôzne, neskôr opustené bane a štôlne, ktoré prinášali značné výnosy v zlate a striebre. V súčasnosti niekoľkí domáci a cudzí ťažiari prevádzkujú tri nádejné štôlne, prostredníctvom ktorých už Ťažiarstvo Ladislav dobylo rýdze zlato. Pozri listy pána von Borna, s. 193. Žily smerujúce na východ obsahujú vo všeobecnosti železitý a zároveň zlatonosný kremeň, aký vlastním zo štôlne Almužná (Elemosinarystolln).

Samotná Banská komora v Banskej Štiavnici (Schemniß) tu niekoľkokrát nechala vykonávať takúto prieskumnú ťažbu a v Pukanci (Bugganz) si vydržiava banského majstra.

Poznámky a vysvetlivky k Pukancu

1. Geografické názvy a „stratené“ obce

Text používa dobové nemecké a latinizované názvy, ktoré sa dnes už nepoužívajú:

Bugganz / Backa-Banya: Pukanec. V minulosti patril medzi sedem slobodných kráľovských banských miest.
Dolnouhorské ílovité rudohorie: Autor takto nazýva južné svahy Štiavnických vrchov. „Ílovité“ (tonigt) odkazuje na geologické zloženie – rozložené vulkanické horniny (andezity), ktoré sa baníkom javili ako ílovité.
Sarffd (Blatné): Obec pri Senci. Maďarský názov bol Sárfő, čo doslova znamená „blatistý prameň“.
Lauschiz (Cífer): Dnes dôležitý železničný uzol pri Trnave.
Derebely (Vráble): Historický názov mesta Vráble.

2. Jednotky miery: Koľko je to „míľa“?

Ak by si dnes išiel z Pukanca do Štiavnice, 3 míle by sa ti zdali málo. V tom čase sa však v Rakúsko-Uhorsku používala rakúska poštová míľa (7,58 km):

3 míle do Štiavnice: Cca 23 km, čo presne zodpovedá dnešnej ceste cez kopce.
18 míľ do Bratislavy: Cca 136 km. To je takmer presná vzdialenosť, akú by si dnes nameral na tachometri pri jazde cez Nitru a Trnavu.
Poštová stanica: Miesto, kde sa prepriahali kone. Jedna stanica bola zvyčajne každé 2 míle (cca 15 km).

3. Cesty a „blatistá“ krajina

Autor spomína, že krajina je „úplne bez lesov“ a má „zlé cesty“.

Odlesňovanie: V 18. storočí bola Podunajská nížina takmer úplne vyťažená kvôli poľnohospodárstvu a potrebe dreva pre bane. Dnešné lesíky a vetrolamy sú často výsledkom neskoršej výsadby.
Blato: Pred reguláciou riek (Žitava, Nitra, Váh) boli tieto oblasti plné močiarov. Cesta z Pukanca do Bratislavy bola v daždi pre vozy takmer neprejazdná, čo vysvetľuje autorovu sťažnosť.

4. Historický kontext: Sasi a vojny

Sasi: Pukanec, podobne ako ostatné banské mestá, kolonizovali v 13. storočí nemeckí hostia (Sasi). Do 18. storočia sa však už nemecký živel v Pukanci výrazne asimiloval a mesto bolo v čase písania textu prevažne slovenské.
Vyplienený nepriateľom: Pukanec mal smolu na polohu – bol „bránou“ k banským mestám. Počas osmanských vojen ho Turci viackrát vypálili (najhoršie v roku 1640) a neskôr ho pustošili stavovské povstania.

5. Baníctvo a Ignaz von Born

Ignaz von Born: Významný osvietenský vedec a mineralóg, ktorého autor cituje. Born v roku 1770 navštívil stredoslovenské banské mestá a jeho listy (vydané 1774) boli vtedajším „bestsellerom“ o baníctve.
Štôlňa Almužná (Elemosinarystolln): Názov znie zvláštne, ale v baníctve nebol nezvyčajný. Výnosy z takýchto štôlní často slúžili na charitatívne účely alebo podporu chudobných baníkov (bratské pokladnice).
Rýdze zlato: Pukanec bol známy vysokou rýdzosťou zlata, hoci žily boli úzke a nepredvídateľné.

Zaujímavosť na záver: Ten „banský majster“, ktorého si tu komora vydržiavala, mal v Pukanci ťažkú prácu. Tunajšie bane boli v tom čase už v úpadku a štát sa snažil zistiť, či sa ešte oplatí investovať do hlbšej ťažby.

V. O Novej Bani (Königsberg Ui- Banna)

Toto banské mesto je malá, uzavretá lokalita, ktorá leží taktiež na úpätí Rudohoria smerom k rovine, niekoľko míľ od Banskej Štiavnice (Schemnitz), v Tekovskej župe (Borscher - Gespannschaft). Pán von Born opisuje pohoria v okolí tejto lokality vo svojich listoch na s. 201 a 205. Jeho osudy boli v časoch vojen rovnako smutné, ako musel trpieť Pukanec (Bugganz). Koncom 15. a začiatkom 16. storočia sa v Novej Bani (Königsberg) intenzívne ťažilo zlato a striebro, avšak podľa ľudového podania ju mala ochromiť náhle vystúpená voda. Písomná správa o niekoľkých banských dielach, ktoré boli v roku 1583 s nádejou prevádzkované, tiež uvádza zaplavenie vodou ako najväčšiu prekážku tamojšej banskej činnosti. V roku 1724 sa významné cudzie ťažiarstvo pokúsilo obnoviť novobanské (Königsbergischen) bane a vynaložilo veľké náklady na zvládnutie vôd, no nakoniec od toho muselo upustiť. Napriek tomu boli v súčasnosti obnovené 4 bane, hoci sú všetky stratové a pracuje v nich menej baníkov. Jednu z nich prevádzkuje samotná Kráľovská komora, ostatné sú v rukách ťažiarstiev. Ťaží sa prevažne zlatonosný pyrit, ktorý v celosti vykupuje komora, ktorá tu má vlastného banského majstra. Občas sa vyskytne aj rýdze zlato. Kdesi som videl rúrkovitý antimonit pokrytý sintrom z červeného kremeňa zo štôlne Traja králi (drey Königstolln) v Novej Bani (Königsberg), ktorý bol považovaný za červený antimonit. Pán von Born opisuje podobný, kryštalickej podoby. Pozri jeho Lithophylacium, I. diel, s. 137. Taktiež som u neho videl na jednej vzorke vedľa seba antimonit (Spießglaß), pyrit (Gelf oder güldischen Kies) a drobnoguľôčkový chalcedón zo štôlne Traja králi (drey Königstolln) v Novej Bani (Königsberg). Obsah podobných vzoriek udávaný skúšačom bol 16 lótov striebra a 40 denárov zlata.

Rekonštrukcia podľa starej fotografie. Kostol sv. Alžbety.

VI. O Banskej Belej (Dülle alebo Belo-Banya).

(Pozri Listy pána von Borna. S. 192.)

Toto banské mesto bolo v roku 1453 iba dedinou, ktorej sa aj dnes podobá viac ako mestu. Z jej starých baní sa zachovala jediná Belianska dedičná štôlňa (Düllner-Erbstolln), ktorú začali raziť v roku 1504 a dlhý čas v tom pokračovali, no neskôr bola na celé storočie opustená a napokon v roku 1752 opäť sfáraná. Žilovina je biely, jemne piesčitý íl s mnohými vloženými pyritovými zrnkami. V roku 1765 bolo v belianskom (Düllner) revíri v prevádzke niekoľko baní, ktoré usilovne prevádzkovali tri ťažiarstva.

Ťažiarstvo štôlne Mikuláš (Nikolaistolln-Gewerkschaft) na Belianskej dedičnej štôlni odovzdávalo pri výкupe každých 14 dní okolo 150 hrivien zlativého striebra. Hlavný banský úrad v Hornej Štiavnici (Königliche Ober-Bieber-Stolln Haupthandlung), a teda hlavne Kráľovská komora, má v tomto ťažiarstve väčšinový podiel a sama vlastní 48 kuxov. Žila, na ktorej sa ťaží, je najsevernejšou časťou Špitálskej hlavnej žily (Spithaler Hauptgang) a časom v tejto oblasti tak zochudobnela, že sa nedá zhodnocovať ani v stúpach, keďže 1000 centov kremeňa alebo žiloviny dáva len 12 lótov zlata.
Ťažiarstvo štôlne Mária Pomocná (Maria Hülfstolln-Gewerkschaft) ťaží na bohatej zlatonosnej pyritovej žile.
Tretie ťažiarstvo ťaží na takzvanej štôlni Zlaté slnko (goldenen Sonnenstolln) na nádejne sa javiacej zlatej žile, ktorá však bola v tom čase len nádejnou baňou (Hofnungswerk) a takisto patrí Hlavnému banskému úradu v Hornej Štiavnici.

Kráľovský banský majster (Bergmeister) v Banskej Belej (Dülln) má na starosti baníctvo a súdnu právomoc. Hĺbka tamojších šácht je nasledovná:

Šachta Viliam

Úsek (hĺbka šachty)	Siahy (Lacht.)	Palce (Zoll)	Siahy (spolu)	Palce (spolu)
Od povrchu po Dávidovu štôlňu	21	40
po 1. obzor (lauf)	32	1 ½	53	41 ¼
po 2. obzor (lauf)	9	1 ½	62	43
po 3. obzor (lauf)	9	33	72	4

Belianska dedičná štôlňa (Düllner Erbstolln) je ešte o 18 siah a 41 palcov hlbšie.

Šachta Mikuláš

Z povrchu po Beliansku dedičnú štôlňu (Düllner Erbstolln) 72 siah.