O sírnej bani v Kalinke

Karol Adler 19.9.2026 11:20 Aktualizované 11:34

Preklad článku Karola Adlera. O kalinskej sírnej bani. Od banského inžiniera Karola Adlera. (Prednesené na odbornej schôdzi spoločnosti konanej 14. februára bežného roka).

Kalinské banské ložisko leží v Hornom Uhorsku, vo Zvolenskej župe, v obvode Zvolenská Slatina, južným smerom pozdĺž údolia od obce Vígľaš a jej starého hradu vo vzdialenosti približne 3/4 míle, a v rovnakej vzdialenosti od terajšej štátnej cesty, resp. od terajšej železničnej trate, leží osada Kalinka. Od Kalinky opäť na juh, asi štvrť hodiny cesty, leží kalinské ložisko síry, priamo na úpätí mohutného vrchu Lysec. Tento vrch stojí takmer osamotene a dominuje celému okoliu. V dávnejších dobách bol tento vrch pamätný a ako možno usudzovať z vykopaných starých popolníc a váz, v bronzovej dobe barbarov slúžil za pohrebisko.

...

Tento vrch Lysec, hoci sa z určitých hľadísk môže javiť ako osamotený, predsa tvorí hlavný masív, ktorého rázsochy sa vetvia do piatich strán a vytvárajú rovnaký počet údolí, spomedzi ktorých je kalinské údolie najdlhšie a najširšie.

Vrch Lysec a jeho pásmo pozostáva z andezit-trachytu; popri tom je však zvláštne, že v jeho vyššom horskom hrebeni možno nájsť jednotlivé obrovské žulové bralá, zatiaľ čo nižší, zaoblený hrebeň, ktorý prechádza do roviny, pozostáva z trachytových brekcií. Tri štvrtiny tejto oblasti kalinského údolia sú prepadnuté a javia sa tak, akoby v dávnych dobách slúžili ako kráter.

Plocha tohto údolia má dĺžku približne 3 000 a priemer zhruba 2 000 siah.

V celom okolí vyviera viacero kyseliek s rozpusteným železom, voľnou kyselinou uhličitou a uhličitanom sodným. Časť údolia poukazuje na sopečné erupcie, predovšetkým tam, kde sa pemza vyskytuje v nahromadených formách. Kalinské sírne ložisko bolo objavené vďaka takej jednoduchej udalosti, že istý tunajší obyvateľ kopal na svojej usadlosti studňu a v hĺbke niekoľkých siah narazil na veľké množstvo neobyčajne peknej, čistej, svetložltej priehľadnej rýdzej síry. Keď sa správa o tom doniesla do Banskej Štiavnice, vtedajší komorský gróf Gábor Schweiczer obrátil na ňu svoju pozornosť, banským úradom ju dal zabrať pre erár a bezodkladne na nej nariadil začať banské práce.

Prvá štôlňa, ktorá bola razená v smere zo severu na juh, bola pomenovaná štôlňa Gábor. Po otvorení štôlne narazili už po približne 5 – 6 siahach dĺžky na sírne ložisko, ktoré nepretržite pokračovalo v celej dĺžke 54 siah, až kým za touto vzdialenosťou v západnej časti vrchu Lysec nenarazili na andezit-trachyt. Tu štôlňa pokračovala severovýchodným smerom, kde sme narazili na sírnu rudu – pyrit (sulfid železa) s mocnosťou 4 – 5 stôp, ktorej obsah síry bol 45 – 69 % a sledovala sa v dĺžke takmer 22 siah.

Počas tohto obdobia sme vyhĺbili šachtu hlbokú 22 siah a opatrili sme ju viacerými štôlňami; okrem toho sme vykonali aj početné kutacie práce, z ktorých najvzdialenejšia šachta ležala blízko obce Klokoč, vo vzdialenosti približne 7/8 míle.

Neskôr som celú kalinskú banskú prevádzku spolu s geologickým, mineralogickým a topografickým opisom, ako aj výskyt síry vo všetkých formách a výskyt všetkých minerálov, osobitne haueritu, písomne spracoval a doplnené mapami a šiestimi nákresmi zaslal vtedajšiemu riaditeľovi viedenského cisárskeho ríšskeho geologického ústavu, rytierovi W. Haidingerovi; súčasne som Maďarské národné múzeum obdaroval najkrajším nájdeným exemplárom haueritu a ďalšími tamojšími minerálmi.

V sírnej bani sa čistá, pekne žltá rýdza síra vyskytuje v hojnom množstve, a to sublimovaná v menších i väčších vápencových žilách, miestami v krehkom, pórovitom guľovitom kremeni. Ten sa niekedy vyskytuje v celistvom stave, inokedy v menších či väčších guľovitých tvaroch, takže sme narazili aj na zaoblené bralo, ktorého priemer presahoval 12 siah, pričom táto ruda obsahovala 6 – 20 % síry. Kremene vyplnené týmito sírnymi rudami vyzerali po vypálení ako špongia.

Síra sa vyskytovala vo vrstvách, niekedy v ílových guľôčkach, a to v najrozličnejších veľkostiach. Celé ložisko je zahĺbené do vrstiev vulkanických vyvrhlín, ktoré majú charakter celkom ílovitého popola. Táto pôda je pretkaná menšími i väčšími žilkami vápenca a sadrovca a v tejto sieti sa vyskytujú všetky vyššie spomenuté sírne rudy a kryštály haueritu. Časť síry sa vyskytovala celkom čistá, občas v mimoriadnej hojnosti, avšak väčšia časť mala chudobnejší obsah, takže pri spracovaní veľkých množstiev sa nedomnievam, že by v priemere presiahla 6 %; napriek tomu sa však ťažba vyplácala s veľmi pekným ziskom.

Spočiatku sme získanú síru rafinovali, neskôr sme ju však už len odlievali do foriem, ktoré mali tvar podlhovastého štvorhranu a hmotnosť 1/4 centa. Hoci to sem striktne nepatrí, predsa len musím spomenúť, že v čase banskoštiavnického nariadenia o zastavení prevádzky bolo kalinské sírne baníctvo v najväčšom rozkvete. Hoci sme nepracovali s veľkým počtom haviarov, dohromady iba s približne 20 ľuďmi, ktorí sotva stíhali zásobovať hutu, predsa sme denne spracovali okolo 350 centov sírnej rudy. Získaná síra patrila k najjemnejšej kvalite, niektoré podiely boli chemicky úplne čisté.

Spôsob získavania patrí k najjednoduchším: sírna ruda sa totiž naložila do železných rúr, zahrievaním sa síra odparila a v chladnejších častiach sa usadzovala v komorách. Ako rafinácia sa síra predestilovala z kotlov. Spočiatku sa odlievala do foriem na takzvanú tyčovú síru, neskôr, ako som už spomenul vyššie, do foriem podlhovastého štvorhranu, z ktorých každá vážila 25 libier.

Rakúska vláda nemala v úmysle ťažiť sírne ložiská vo vnútri krajiny, hoci by sa to bývalo bohato vyplatilo. Rudné ložisko je neobyčajne bohaté a tiahne sa na míle ďaleko. Uhorsko by však bolo odkázané na ťažbu sírneho kameňa, ak už nie kvôli samotnej síre, tak pre výrobu kyseliny sírovej, ktorá hrá v dnešnom priemyselnom svete nesmierne významnú úlohu. Keďže má kyselina sírová veľkú afinitu k väčšine kovov, jej výrobou vo veľkom by pocítili vzpruhu a získali nový rozmach všetky tie priemyselné odvetvia, kde je kyselina sírová potrebná. Z kalinských surových rúd by pritom bolo možné okamžite a veľmi jednoduchým spôsobom získať najčistejšiu kyselinu sírovú bez akéhokoľvek obsahu arzénu či iných prímesí, a jej výroba vo veľkom by sa – k čomu ma oprávňujú moje doterajšie skúsenosti – rentabilne vyplatila. Domnievam sa preto, že znovuotvorenie kalinskej sírnej bane by každý dobrý vlastenec prijal s radosťou a s povďakom. Nech mi je ešte dovolené predostrieť svoj názor na to, ako a pri čom by bolo možné našu kyselinu sírovú zhodnotiť s najväčším výsledkom a úžitkom.

Za môjho vedenia tajovskej mediarskej a striebornej huty v roku 1848 sme vyrobili:

  • 6 040 centov medi,
  • 5 400 centov olova,
  • 2 500 hrivien jemného striebra
  • a 340 hrivien rýdzeho zlata.

Vlaňajšia produkcia predstavovala len 1 600 centov medi, v dôsledku čoho banský revír Uhorska vyprodukoval o 4 440 centov medi menej ako v roku 1848. Produkcia ostatných kovov vykazuje straty v presne rovnakom pomere. No nielen v dolnouhorskom banskom revíri, ale v celom našom Uhorsku i Sedmohradsku sa prejavujú takéto hrozivé straty. Odkiaľ teda pramenia tieto veľké straty pri výrobe kovov? Ako by bolo možné tieto pomery zmierniť či napraviť a nedostatky nielen nahradiť, ale výrobu kovov v našej vlasti vo všetkých jej odvetviach zveľadiť?

Stanovenie týchto spôsobov výroby by malo byť našou hlavnou úlohou. Napraviť každé jednotlivé odvetvie nášho baníctva a hutníctva nie je ľahká úloha, keďže neduh, ktorý ich sužuje, je zastaraný a spojený s prekážkami a nedostatkami, ktoré ťažko doliehajú na baníctvo a hutníctvo; napriek tomu sa však domnievam, že ak aj nie hneď, ale s pevným odhodlaním a vytrvalosťou by bolo možné niektoré jeho odvetvia nielen ozdraviť a vyrovnať nedostatky, ale výrobu kovov aj podstatne zvýšiť.

Podľa môjho názoru by najpriamejší postup bol nasledovný: Podľa skúseností získaných počas môjho prvého pobytu v saskom Freibergu malo tamojšie hutníctvo už vtedy oveľa viac výhod, pretože tam už s trvalým úspechom pracovali anglické plamenné pece na tavenie rúd. Tieto taviacie pece neboli podľa môjho vedomia nikdy zavedené do praxe ani v Uhorsku, ani v Sedmohradsku – s výnimkou tých plamenných pecí, ktoré som sám postavil podľa freiberského vzoru vo svojej chemickej továrni v Lučenci a ktoré svojmu účelu dokonale vyhovovali.

Z komínov freiberských rudných taviacich pecí sa však dym so všetkými jedovatými arzénovými splodinami valil a chrlil navlas rovnako ako u nás, s tým veľkým rozdielom, že dym šíriaci sa v okolí Freibergu spustošil celé lesy a vyhubil v nich žijúcu zver. Pri mojej poslednej návšteve bol tento obrovský nedostatok dokonale odstránený, pretože všetky odparujúce sa a s dymom unikajúce prvky sa dnes účelne odvádzajú, chemicky zhodnocujú a zneškodňujú; zachytávaním arzénových sublimátov, kyseliny siričitej, redukovaných oxidov zinku a antimónu a ich speňažením sa nielenže kryjú bežné prevádzkové náklady, ale ročne sa navyše ušetrí 100 000 až 120 000 toliarov, pričom nesmiernym prínosom je aj to, že sa v každom ohľade šetria ich lesy.

U nás sa v hutníctve zaviedlo len veľmi málo inovácií; z komínov unikajúci arzén a ďalšie prvky v dyme jednoducho prudko unikajú von a vychádzajú navnivoč, a tak nielenže neprinášajú žiaden úžitok, ale vo všetkých smeroch škodia. Touto nedbanlivosťou nielenže značne chudobnie štátna pokladnica, ale tamojšie usadlé obyvateľstvo je pripravované o prácu a zárobok. Starý, prekonaný hutnícky postup a prevádzka, a k tomu pristupujúci spôsob výkupu rúd, prináša so sebou naše bansko-hutnícke nešťastie, a to z nasledujúcich príčin: Pri výkupe sa preberajú a do tavby púšťajú iba také medonosné rudy, ktorých obsah kovu presahuje 8 libier na cent; všetky rudy s nižším obsahom sa vyhadzujú na haldy ako nepoužiteľné. Chudobnejšie medené rudy sa pritom vyskytujú v oveľa väčšom množstve než rudy bohaté, takže ak banský závod vyťaží 20 000 – 25 000 centov rudy, z tohto množstva sa sotva dá vytriediť 1 000 – 2 000 centov osem-librovej rudy; v dôsledku toho sa chudobnejšie rudy s obsahom 2 – 7 libier dostávajú do stupy, kde sa zväčša stratia. K tomuto úžasnému mrhaniu rudou pristupuje ešte aj to, že bohatšie rudy nedokážeme dodávať v takom veľkom množstve, aké by huta zvládla taviť, čím zbytočne narastajú náklady na tavenie, a to z veľkej časti na úkor ťažiarov.

Pri vykúpenej a do tavenia zaradenej medenej rude je potrebné taviť stále 92 libier jaloviny, ku ktorej sa opäť pridáva toľko prísad, aby sa vyvolala tvorba trosky; preto je potrebné roztaviť najmenej 180 libier vsádzky, aby sme získali 8 libier medeného kamienka (chudobného kamienka, Leche), z ktorého sa ešte odpočítava 5 % povolenej straty (rozval, kalfas).

Je teda prirodzené, že v tomto pomere prináša výroba kovov len malý zisk, no zato častokrát stratu. Niet sa čo diviť, ak vysoká uhorská vláda uvažuje o tom, že by sa celá ťažba medených rúd v Uhorsku a Sedmohradsku mala zastaviť. No so zastavením tejto ťažby medených rúd – kam dospejú naše rudné bane? S výrobou medi úzko súvisí získavanie striebra a niekedy i zlata. Je preto nevyhnutné, aby sme náš hutnícky priemysel prispôsobili zahraničnému, a verím, že v každom smere dosiahneme cieľ, ak:

  • a) dokážeme získavať naše vedľajšie produkty podľa freiberského vzoru,
  • b) odstránime plytvanie palivom,
  • c) ak chudobnejšie rudy využijeme a zhodnotíme chemickou cestou,
  • d) ak výrobu kovov podstatne zvýšime vo veľkom meradle.

Týmto všetkým by sme nielen značne obohatili štátnu pokladnicu, ale zabezpečili by sme prácu a obživu aj robotníkom v banských revíroch. Je teda nevyhnutné pretvoriť náš hutnícky priemysel na chemický spôsob, a na to je bezpodmienečne nutné, aby sme buď na Kalinke, alebo na inom vhodnom mieste čo najskôr a v čo najväčšom rozsahu zaviedli výrobu kyseliny sírovej.

Poznámky pre súčasného čitateľa

Text banského odborníka Karola Adlera (publikovaný v druhej polovici 19. storočia v banských periodikách) predstavuje cenný technicko-historický prameň. Nasledujúce poznámky uvádzajú dobové reálie, miery, terminológiu a osobnosti do moderného kontextu.

1. Geografické a administratívne zaradenie

  • Kalinka a vrch Lysec: Dnes miestna časť obce Vígľašská Huta-Kalinka v okrese Detva. Masív Lysca (884 m n. m.) je súčasťou pohoria Javorie.
  • Geologický kontext: Adler popisuje terén ako prepadnutý kráter. Lysec a okolie sú pozostatkom neogénneho stratovulkánu Javorie. Prítomnosť síry, pyritu a minerálnych vôd (kyseliek) je priamym prejavom hydrotermálnej a postvulkanickej aktivity (solfatáry, fumaroly).
  • Žulové bralá: Adlerom spomínaná „žula“ v andezitovom prostredí boli pravdepodobne hydrotermálne prekremenené horniny (sekundárne kremence), ktoré sa v masíve vyskytujú a vzhľadom pripomínajú kryštalické horniny.
  • Vígľašský zámok a železnica: Spomínaná železničná trať je uhorská štátna dráha (dnešná trať Zvolen – Lučenec – Košice), vybudovaná začiatkom 70. rokov 19. storočia.

2. Mineralógia a ložisko

  • Hauerit (MnS2): Kalinka je svetovým typovým náleziskom (locus classicus) tohto minerálu. Objavil ho tu práve Karol Adler v roku 1846 pri ťažbe síry.
  • Wilhelm von Haidinger (1795 – 1871): Popredný rakúsky geológ a mineralóg, prvý riaditeľ Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (Geologische Reichsanstalt). Bol to práve Haidinger, kto nový minerál preskúmal a v roku 1847 pomenoval na počesť riaditeľa montanistického múzea Josepha von Hauera a jeho syna Franza von Hauera.
  • Erár: Označenie pre štát, štátny majetok alebo štátnu správu v habsburskej monarchii (odborné práce a ťažba boli zhabané pre cisársky štátny erár).

3. Staré banské a hutnícke dĺžkové a hmotnostné miery

Adler používa sústavu platnú v Rakúskom cisárstve (najčastejšie viedenská alebo vtedajšia banská sústava):

Dobová miera Moderný prepočet Poznámka v kontexte textu
Siaha (Klafter, banská siaha) ~ 1,896 až 1,90 m Šachta hlboká 22 siah mala približne 41,7 m. Údolie dlhé 3 000 siah malo dĺžku zhruba 5,7 km.
Stopa (Fuß) ~ 31,6 cm Mocnosť rudy 4 – 5 stôp predstavovala 1,25 až 1,6 m.
Míľa (poštová / rakúska míľa) ~ 7,586 km Vzdialenosť 3/4 míle zodpovedá približne 5,7 km; 7/8 míle ku Klokoču je zhruba 6,6 km.
Cent (Zentner, viedenský cent) ~ 56,0 kg (100 libier) Denné spracovanie 350 centov rudy predstavovalo takmer 20 ton. Formy síry o hmotnosti 1/4 centa vážili 14 kg.
Libra (Pfund) ~ 0,56 kg (560 g) Získaná tyčová forma s hmotnosťou 25 libier mala 14 kg.
Hrivna (Mark, banská hrivna) ~ 280,6 g Jednotka na váženie drahých kovov; 2 500 hrivien jemného striebra predstavovalo cca 701,5 kg striebra.

4. Banská a technologická terminológia

  • Stupa: Mechanické drviace zariadenie poháňané spravidla vodným kolesom. Masívne drevené alebo železné koly (tĺky) drvili vyťaženú rudu na prach, z ktorého sa následne gravitačne na splavoch vymýval ťažký kov. Ak bola ruda chudobná alebo jemne rozptýlená, dochádzalo pri premývaní k obrovským stratám.
  • Chudobný kamienok (Leche): Poloprodukt pri tavení sulfidických rúd (nemecky Kupferstein / Rohstein – medený kamienok), zmes sulfidov medi a železa pripravená na ďalšie praženie a rafináciu.
  • Kalfas, rozval: Dobové hutnícke výrazy pre manipulačné, technologické a metalurgické straty materiálu počas tavby a spracovania vsádzky.
  • Plamenné pece (anglické reverberačné pece): Pece, kde palivo (uhlie) neprichádzalo do priameho styku s rudou; plamene a horúce plyny boli usmerňované klenbou priamo na vsádzku. Tento systém umožňoval výrazne lepšiu reguláciu teploty a zachytávanie plynov než dovtedy bežné šachtové pece.
  • Freiberg (Sasko): Svetové centrum vtedajšej banskej vedy so slávnou Banskou akadémiou (Bergakademie Freiberg). Huty vo Freibergu boli v 19. storočí priekopníkom v zachytávaní priemyselných exhalátov, predovšetkým arzénu a oxidov síry, z ktorých vyrábali kyselinu sírovú a priemyselné chemikálie.

5. Dobový a ekonomický kontext

  • Gábor (Gabriel) Schweiczer (1784 – 1845): Významný montanista a banský manažér, v rokoch 1834 – 1845 vrchný komorský gróf (Oberkammergraf) v Banskej Štiavnici, ktorý riadil štátne baníctvo na strednom Slovensku.
  • Huta v Tajove: Významná medená a strieborná huta pri Banskej Bystrici patriaca k banskobystrickému medenorudnému revíru. Rok 1848, na ktorý Adler spomína, bol zlomový nielen revolučnými udalosťami, ale znamenal aj postupný začiatok úpadku tradičného ťažobného priemyslu v regióne kvôli vyčerpaniu bohatých žíl a neschopnosti konkurovať lacnej zámorskej medi.
  • Ekologicko-chemická vízia autora: Adler patril k priekopníkom priemyselnej ekológie a chémie v Uhorsku. Správne identifikoval, že odvetvie už nemôže prežiť len na primitívnom tavení vysokopercentných rúd drevným uhlím. Navrhoval prechod na hydrometalurgiu (lúhovanie chudobných rúd kyselinou sírovou) a komerčné zachytávanie toxických emisií (najmä SO2 a arzénu). Ložisko síry na Kalinke videl ako kľúčovú suurovinovú základňu pre domáci chemický priemysel, ktorá by nahradila dovoz a zachránila upadajúci uhorský kovohutnícky priemysel.