Objavenie aragonitu v Španej Doline

Štefan Kordoš 13.3.2026 09:27 Aktualizované 21.3.2026 08:14

Časť textu (na strane 184) zo zborníka Die Versammlungen ungarischer Ärzte und Naturforscher, zostaveného Christianom Andreasom Zipserom.

Pán Dr. Nendtvich z Pešti hovoril o špaňodolinskom a rézbányanskom aragonite nasledujúcim spôsobom: „Tento minerál bol objavený v lete 1840 v Španej Doline pri Banskej Bystrici na prekope Anton (Antonläufel), keď sa v ňom ďalej postupovalo za účelom prieskumu nadložnej pukliny. V novembri 1839 bola narazená číra, pitná voda s teplotou 8° až 9°, ktorá až do februára 1840 odtekala v prúde o hrúbke pol palca. V júli sa však narazila oná geóda, ktorej vnútorné steny pokrýval tento krásny minerál. 1) Vedľa aragonitu sa vyskytovali aj pseudomorfózy kalcitu (vápenca) po aragonite, a to vždy len v horných častiach geód, zatiaľ čo spodné oblasti obsahujú nádherné kryštály aragonitu, ktoré sú z jednej strany rozožraté a z druhej posiate veľmi malými kryštálmi kalcitu.

Tento aragonit vyniká nad všetkými ostatnými európskymi aragonitmi svojou krásou a veľkosťou kryštálov natoľko, že chýr o ňom, ako aj dopyt po ňom, sa čoskoro v prevažnej časti Európy tak rozšíril, že väčšina nájdených exemplárov bola v krátkom čase vypredaná. Dokonca aj Uhorské národné múzeum sa mohlo k vlastníctvu niekoľkých exemplárov dopracovať len s veľkou námahou a všelijakými vedľajšími cestami, kým zahraničné ústavy a múzeá tento minerál už dávno vlastnili a poznali.

Kryštály špaňodolinského aragonitu zodpovedajú — ba dokonca predstihujú tie španielske krásou, čistotou a veľkosťou, a tvoria zdanlivo 3 až 4-stranné hranoly (prizmy) s rovnou koncovou plochou, patria teda k jednoosému kryštálovému systému, ktorého základný tvar je jednoosý kosoštvorcový oktaéder. Mimochodom, kryštály tohto aragonitu sú väčšinou dvojité kryštály, ktoré pozostávajú z 3, 4, 5, 6 vertikálnych kosoštvorcových hranolov (priziem), niekedy sú však veľmi zriedkavo kombinované s horizontálnymi hranolmi. Pri dvojčatách je podľa banského radcu Haidingera rovina zrastu vždy paralelná s plochami hranola 116° 10', jednotlivé kryštály však pokračujú aj za tieto roviny zrastu, takže vznikajú prerastlice.

Dĺžka kryštálov často presahuje 2 palce, priemer ich šírky je 1/4 palca. Väčšinou sú bezfarebné, priesvitné, len smerom k ich spodnému koncu, menovite pri ich báze, sírovo žlté. Polovica počtu ich bočných plôch má u väčšiny sklený lesk, opatrený jemnými krížovými líniami, jeho druhá strana je však pokrytá veľmi malými kryštálmi kalcitu. Lom je sčasti trieskový, sčasti lístkovitý, zvnútra s malými dutými priestormi. Podklad, na ktorom kryštály narástli, je zrnitý vápenec.

Keď sú kryštály vystavené žiaru, napučia a menia sa na zrnitý prach. Ich špecifickú váhu som určil na 2,927 — 2,933.

*) Žila, na ktorej sa nachádzala tri a pol siahy (Klafter) dlhá geóda, upadá pod 30° až 40° na východ, vrstvy horniny na západ, v hornine, ktorá bola doteraz považovaná za drobu (Grauwacke), čo je názor, proti ktorému sa však v najnovšej dobe zdvihlo mnoho námietok. Bansky rada W. Haidinger am a. D.

Je všeobecne známe, že aragonit v súvislosti so svojimi zložkami dal chemikom podnet k mnohým vedeckým sporom. Prírodovedci boli totiž dlhý čas toho názoru, že aragonit patrí z hľadiska svojich chemických a kryštálových vlastností k tomu druhu minerálov, ktoré sa nazývajú apatit, až napokon Klaproth svojimi chemickými výskumami nepochybne dokázal, že aragonit sa z hľadiska svojich zložiek zhoduje s minerálom, ktorý sa nazýva kalcit (Kalkspath). Toto Klaprothovo tvrdenie neskôr potvrdili Vauquelin a Fourcroy, Chenevix, Buchholz, Proust, Tromsdorf, Thénard a Biot a vyjadrili názor, že aragonit sa zhoduje s kalcitom tak v súvislosti so svojimi zložkami, ako aj v súvislosti s pomerom tých istých zložiek, že z tohto pohľadu uznali za vhodné zaradiť oba minerály do jedného druhu. Napriek tomu sa však v súvislosti so svojimi kryštálovými vlastnosťami podstatne líši od kalcitu, kvôli čomu ho Haüy stanovil ako vlastný druh uhličitanu vápenatého.

...
Aragonit zo Španej Doliny

Biot a Thénard boli tými prírodovedcami, ktorí ako prví vyslovili názor, že telesá sa síce môžu zhodovať podľa svojich zložiek, napriek tomu však môžu byť z hľadiska svojich prirodzených vlastností od seba veľmi odlišné. Túto odlišnosť odvodzovali od schopnosti existujúcej v atómoch alebo prebudenej vonkajšími účinkami.“

„Analýza, ktorú som pri jeho pokuse dodržal, je práve tá istá, ktorú po prvýkrát odporučil Strohmeyer a pozostáva z nasledujúceho:

93,40 granu na jemný prášok roztlčeného aragonitu bolo vystavených na 3 hodiny pri + 100 stupňoch tepla Celzia úplne suchému prúdu vzduchu. Strata na váhe bola 0,15 gramu. Potom bol takto vysušený prášok takmer pol hodiny zahrievaný až do žiaru, čím sa opäť prejavila strata na váhe 0,20 gramu. Podľa toho obsahuje 93,40 gramov aragonitu v sebe 0,35 gramov vody, z ktorej 0,15 gramov mohlo byť vypudených varom vody, 0,20 gramov bolo však stratených len prostredníctvom vyššej teploty. Zostalo 93,05 gramov ktoré boli za tepla rozpustené v čistej zriedenej kyseline dusičnej, potom však odparené až do hustoty sirupu a na pokojnom suchom mieste ponechané kryštalizácii. Po dusičnane strontnatom nebolo dokonca ani po štyroch týždňoch ani stopy, a hoci som tento postup viackrát opakoval, predsa som nemal to šťastie získať kryštály dusičnanu strontnatého.

Kvalitatívna analýza ukázala popri troche oxidu železitého len uhličitan vápenatý, pričom žiadne z obvyklých činidiel, dokonca ani síran vápenatý, nespôsobilo v roztoku žiadnu zmenu. V dôsledku toho som pristúpil ku kvantitatívnemu určeniu zložiek a dodržal som pritom onú metódu, ktorú prvýkrát použil Strohmeyer a ktorá je doteraz uznávaná za najúčelnejšiu.

...

106,41 gramu na jemný prášok roztlčeného aragonitu bolo pol hodiny zahrievaných až do žiaru, pričom sa stratilo 0,18 gramov a zvyšných 106,23 gramov bolo tak opatrne rozpustených v čistej kyseline dusičnej, že roztok zostal neutrálny, nakoľko to bolo možné. Roztok bol vo vodnom kúpeli odparený až do hustoty sirupu, potom bola teplota opatrne zvyšovaná tak, že roztok úplne vyschol. Dusičnatá soľ ako suchá, biela, trochu ružovkastá masa, bola opatrne vybratá z misky a daná do dobre zazátkovanej fľaše. Miska bola vypláchnutá čistým, bezvodým liehom a roztok bol naliaty do fľaše, potom bolo do tej istej fľaše naliate toľko liehu, koľko bolo potrebné na rozpustenie dusičnanu vápenatého a fľaša bola vzduchotesne zazátkovaná. Kalný hnedožltý roztok bol postavený na pokojné miesto, kde zostal stáť tri týždne, až kým sa to neusadilo. Spodná usadenina bola biela, horná od nerozpusteného oxidu železitého hnedožltá. Čistý roztok bol po tom, čo bol z usadeniny s maximálnou opatrnosťou zliaty, prefiltrovaný cez papier, pričom bol tak veľmi, ako to len bolo možné, chránený pred vzduchom. Na usadeninu bol opätovne naliaty lieh, a potom, čo sa usadenina opäť usadila, bol roztok opäť nanesený na filter, ktorý bol potom premytý čistým bezvodným liehom.

Lieh bol odparený z roztoku dusičnanu vápenatého, zostatok rozpustený vo vode, čistý bezfarebný roztok za účelom oddelenia uhličitanu vápenatého zmiešaný s uhličitanom sodným (sódou), oddelený uhličitan vápenatý úplne premytý, zhromaždený na filtračnom papieri, vysušený a potom, čo bol v platinovom tégliku zahriaty takmer do žiaru, určil som jeho váhu, ktorá činila 105,04 gramu.

Filtračný papier bol spolu so zvyšnou usadeninou úplne premytý vodou, čím sa v liehu nerozpustný dusičnan strontnatý rozpustil, oxid železitý však zostal nerozpustený. Vodný roztok bol vyzrážaný uhličitanom sodným, usadenina zhromaždená, vysušená, potom však zahriata až do žiaru a bola určená jej váha, konkrétne 1,05 gramu.

Táto usadenina bola v kyseline chlorovodíkovej so šumením úplne rozpustená, roztok však bol zmiešaný s liehom, zahriaty a zapálený, horel temnou purpurovou farbou, takže sa ďalej už nesmelo pochybovať o prítomnosti v liehu nerozpustného dusičnanu strontnatého.

Oxid železitý, ktorý zostal na filtračnom papieri, bol rozpustený v zriedenej kyseline chlorovodíkovej a žltkastý roztok bol vyzrážaný amoniakom, zhromaždený na filtračnom papieri, vysušený, zahriaty až do žiaru a jeho váha určená na 0,12 gramu.

Získal som teda zo 106,41 gramu aragonitu:

Zložka Váha g.
Voda 0,18
Uhličitan vápenatý 104,94
Uhličitan strontnatý 1,05
Oxid železitý 0,12
Strata 0,12
Spolu 106,41

Prepočítané na sto dielov (percentá), výsledok bol:

Zložka Percentuálny podiel (%)
Voda 0,17
Uhličitan vápenatý 98,62
Uhličitan strontnatý 0,99
Oxid železitý 0,11
Strata 0,11
Spolu 100,00

Pozri

Poznámky

Zmienka, na ktorú sme narazili v Zipserovom zborníku (týkajúca sa stretnutia uhorských lekárov a prírodovedcov v Pešti v roku 1841), je jedným z prvých oficiálnych vedeckých ohlásení tohto slávneho nálezu. Vtedajšia vedecká komunita bola týmto objavom v Španej Doline (dobovo Herrengrund alebo Úrvölgy) doslova unesená.

Prekop Anton (v starých nemeckých banských záznamoch označovaný ako Anton-Läufel) patril k banským chodbám šachty Mária v Španej Doline.

Ak hľadáš ďalšie historické články (zoznam nemusí byť úplne presný v názvoch a datovaní, nakoľko bol generovaný cez UI a nebol overený) a publikácie z 19. storočia, ktoré sa tomuto objavu v prekope Anton (Anton-Läufel) venujú, tu sú najvýznamnejšie z nich:

1. Károly Miksa Nendtvich (Karl Nendtvich): Über den Aragonit von Herrengrund und Rézbánya

  • Kde to vyšlo: V zborníku Verhandlungen der 21. Versammlung deutscher Naturforscher und Ärzte in Gratz im September 1843 (publikované v r. 1844).
  • O čom je: Nendtvich (významný uhorský chemik) vypracoval jednu z prvých podrobných štúdií o chemickom zložení a vlastnostiach tohto jedinečného aragonitu. Porovnával v ňom vzorky zo Španej Doliny s tými z lokality Rézbánya (dnes Băița v Rumunsku).

2. Victor von Zepharovich: Mineralogisches Lexicon für das Kaiserthum Österreich

  • Kde to vyšlo: Prvý zväzok bol vydaný vo Viedni v roku 1859.
  • O čom je: Aj keď ide o lexikón a nie samostatný článok, Zepharovich vo svojom monumentálnom diele explicitne spomína priamo banskú chodbu Anton Läufel. Presne v ňom opisuje onú "3 a pol siahy dlhú drúzu na ložisku medenej rudy", objasňuje postupný prechod minerálov a opisuje, ako sa v jej horných častiach nachádzali pseudomorfózy kalcitu po aragonite, zatiaľ čo v spodných častiach boli dokonale zachované čisté aragonity.

3. Paul Partsch: Übersicht der k. k. Hof-Mineralien-Kabinete

  • Kde to vyšlo: Viedeň, 1855.
  • O čom je: Ide o katalóg a sprievodcu zbierkami viedenského dvorského kabinetu minerálov. Keďže tie najväčšie a najkrajšie kusy aragonitových a kalcitových kryštálov z prekope Anton okamžite po objave zabavili pre cisársky dvor, Partsch ich vo svojom diele hrdo opisuje ako jedny z najvýznamnejších ziskov zbierky s odkazom na ich pôvod v Herrengrunde.

4. Wilhelm von Haidinger a jeho príspevky

  • Kontext: Haidinger, slávny rakúsky mineralóg, bol v tom čase kľúčovou postavou stredoeurópskej geológie. Hoci aragonitom zo Španej Doliny sa venoval už pred týmto veľkým nálezom (v roku 1827), po objave obrovskej drúzy v rokoch 1840 – 1841 sa nové masívne vzorky stali predmetom jeho opisov v rámci zasadnutí a neskorších ročeniek Kaiserlich-Königliche Geologische Reichsanstalt (Cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu) založeného vo Viedni v roku 1849.

Ak sa venuješ výskumu, najbohatším zdrojom informácií z prvej ruky (okrem Zipsera) sú staré ročenky rakúskych a nemeckých prírodovedných spoločností z rokov 1841 až 1845, kde sa kľúčové slová Herrengrund, Aragonit a Anton-Läufel (často aj s vedľajšou chodbou Cölestin-Läufel) objavovali veľmi pravidelne.