Pri preklade textu Anton Rückera, banského správcu v Stříbre som natrafil na miesto, na ktorom sa sťažoval na problémy, ktoré im spôsoboval sfalerit.
Jeho baňa produkovala prevažne galenit, na niektorých miestach ale prímesi sfaleritu spôsobovali poriadne vrásky na čele. Hlavný problém sfaleritu je jeho vysoká teplota tavenia, ktorá vysoko prekračovala podmienky v hrnčiarskej peci. Vznikali nepekné hrudky na povrchu glazúry. V článku si popíšeme hlavné problémy sfaleritu a jeho odstraňovania.
Nestačilo len rudu vyťažiť a oddeliť od jaloviny. Akonáhle sa v rude objavil sfalerit, mali na jeho odstránenie niekoľko jasných pravidiel. To najpodstatnejšie ale bolo, ak je tam sfalerit a nedá sa ľahko odstrániť, radšej takú rudu ani neponúkali ďalej hrnčiarom.
1. Prečo je sfalerit v olovených glazúrach problém?
V tradičnom hrnčiarstve sa na výrobu priesvitných olovených glazúr používal čistý galenit (sulfid olovnatý, ). Počas výpalu v hrnčiarskej peci pri teplotách okolo galenit oxiduje na oxid olovnatý (), ktorý je mimoriadne silným tavidlom. S oxidom kremičitým () z hrnčiarskej hliny okamžite reaguje a vytvára hladké, lesklé olovnaté sklo:
Prítomnosť sfaleritu (sulfidu zinočnatého, ) tento proces narúša z dvoch hlavných dôvodov:
Extrémne vysoká teplota tavenia: Čistý sfalerit má bod tavenia nad . Pri teplotách bežnej hrnčiarskej pece sa zrnká sfaleritu neroztavia a zostávajú v glazúre ako pevné, nepremenené čiastočky.
Oneskorené uvoľňovanie síry: Sfalerit sa na vzduchu oxiduje oveľa pomalšie a pri vyšších teplotách než galenit. Kým galenit už vytvoril tekutú sklovitú vrstvu, zrnká sfaleritu v nej dodatočne uvoľňujú plynný oxid siričitý (). Unikajúce bubliny plynu narúšajú celistvosť taveniny, spôsobujú pľuzgiere, vpichy, drsné chrasty a matné škvrny.
2. Prečo bolo ťažké sfalerit odstrániť už v úpravni?
V baníckej praxi 19. storočia sa rudy po vyťažení a rozdrvení triedili takmer výlučne gravitačnými metódami vo vode (na usadzovacích sitách, v sadzačkách a na premývacích splavoch). Tento postup je založený na tom, že ťažké rudné minerály klesajú vo vode ku dnu rýchlejšie než ľahká kremenná alebo bridličnatá hlušina.
Problém spočíva v tom, že sfalerit má v porovnaní s bežnou jalovinou (hustota cca ) takisto pomerne vysokú špecifickú hmotnosť:
Galenit ():
Sfalerit ():
Pyrit ():
Pri rýchlom premývaní na sitách sa preto zrná sfaleritu (najmä ak boli o niečo väčšie než zrnká galenitu) usadzovali v rovnakej vrstve ako galenit a prechádzali priamo do obchodného koncentrátu (šlichu a krúpok).
3. Ako sa problém so sfaleritom riešil v praxi?
A. Mechanické a úpravnícke metódy (pred samotným výpalom)
Ručné preberanie na stoloch: Najspoľahlivejším spôsobom bola zraková kontrola a ručné triedenie. Pracovníci na preberacích stoloch museli z hrubšej frakcie vytriediť každé zrno, na ktorom lipol čo i len nepatrný kúsok tmavohnedého sfaleritu. Takéto znečistené zrná sa vyraďovali z výroby glazúrovacích rúd a išli na jemné mletie alebo do huty.
Využitie rozdielnej krehkosti pri drvení: Galenit má dokonalú štiepateľnosť podľa kociek a je mechanicky krehký. Pri šetrnom drvení v drvičoch sa galenit rozpadá na čisté zrnká, kým húževnatejší sfalerit zostáva v hrubších úlomkoch, ktoré možno ľahšie vytriediť.
Najjemnejšie mletie (šlichovanie): Ak v rude zostali stopové prímesi sfaleritu, hrnčiari ju mleli na kamenných mlynčekoch na mikroskopický prach. Drobné čiastočky sa v tekutej olovnatej tavenine dokázali chemicky rozpustiť skôr, než stihli vytvoriť viditeľné defekty na povrchu nádoby.
B. Tepelné a hutnícke postupy
Predbežné praženie rudy: Ak sa znečistená ruda vopred pomaly opražila na vzduchu za prístupu kyslíka, sfalerit sa premenil na oxid zinočnatý () a síra unikla ešte pred nanesením glazúry na keramiku:
Oxid zinočnatý už v hrnčiarskej peci neuvoľňoval žiadne plyny, netvoril bubliny a v malom množstve sa bez problémov rozpustil v olovnatej glazúre ako stabilizátor.
Hutnícke tavenie na čisté olovo a výroba prípravkov: Rudy silne kontaminované sfaleritom boli pre priame hrnčiarske použitie nepoužiteľné a odvádzali sa do šachtových hút. Pri tavení s prídavkom železitých prísad a vápenca zinok neprechádza do tekutého olova – časť sa v žiare pece zredukovala, odparila a na chladnejších stenách komína vytvorila tvrdé nánosy oxidu zinočnatého (tzv. pecné kalamíny), zvyšok prešiel do trosky. Z takto získaného čistého kovového olova sa následne oxidáciou vyrábal čistý glejt () alebo mínium (), ktoré hrnčiarom poskytovali spoľahlivú glazúru bez rizika znečistenia zinkom.