Od Dennej cisárskej štôlne k štôlni Mann
Urobili sme si výlet na Španiu Dolinu, spojený s návštevou niekoľkých historických štôlní. Bol som aj s deťmi a toto bola pre ne ľahká vychádzka. K prvej štôlni sme prišli za pár minút a k poslednej za dvadsať minút. Navštívili sme štôlne Denná cisárska, Svätotrojičná a Mann.
Výlet sme začali na parkovisku na námestí osady Špania Dolina. Je to platené parkovisko a na krátku dvojhodinovú návštevu sa platia 2 eurá. Odtiaľ sme sa zastavili pri zvyškoch šachty Ferdinand, kde sme si pozreli banský vláčik a vysvetlili si, kam v ten deň pôjdeme.
Denná cisárska štôlňa
Popri Klopačke sme prešli sto metrov a ocitli sme sa pri prvej štôlni. Vchod má zrekonštruovaný a dá sa v nej prejsť 20 metrov. Ďalej je železná mreža. Štôlňou sa v minulosti dalo prejsť až na Staré Hory. K tomu sú na stene vstupného portálu dve informačné tabule. Tie nás informujú, že synovia Márie Terézie, Jozef a Leopold do tejto štôlne vošli a prešli celú trasu. Leopold si dokonca o svojej ceste písal denník, ale to na informačnej tabuli nenájdete. Možno aj preto, že v samotnom denníku to Leopold na tomto mieste už poriadne zostručnil. Po štyroch dňoch cesty napísal len jednu vetu o tom, že prešli cez štôlňu.
Deti sa v štôlni pohrali so silným svetlom a svietili na figuríny, ktoré sú tam umiestnené za mrežou a ešte v jednom bočnom výklenku. Dno štôlne je vyložené drevom, takže na tomto mieste nehrozí žiadne nebezpečenstvo ani neopatrnému turistovi. Na mieste sme aj nakrútili prvú epizódu nášho sprievodného filmu, ktorý sme počas celej cesty nakrúcali.
Od štôlne sme sa pobrali cestou na Šachtičky. Tým smerom sa nachádzajú dve ďalšie štôlne. Prechádzali sme povedľa starých chalúpok, ktoré sú dnes skoro všetky zrekonštruované a slúžia pravdepodobne ako víkendové chaty. Na konci obce, na mieste kde je smerová tabuľka na Šachtičky, sme odbočili doľava a zamierili do úzkeho strmého údolia, ktorým tečie potok Fajtlová.
Svätotrojičná štôlňa
Zastavili sme sa pri dvoch starých lipách. To je miesto, kde kedysi stála Svätotrojičná štôlňa. Dnes nie je ústie štôlne viditeľné, ale na úbočí kopca je celkom zreteľne vidno pozostatky starej haldy. Je presne za lipami a vyzerá ako niekoľko metrov široká terasa. Myslím si, že väčšina ľudí ani netuší, čo to tam vidia. Pri lipách nie je žiadna informačná tabuľa, ale v minulosti tam pravdepodobne bola, len jej koniec časom odhnil.
Na mieste je aj zaujímavý liatinový kríž s podobizňou Panny Márie. Deti boli na mieste aktívne a Peťko našiel na zemi ručne vykutú železnú skobu. Poriadne zhrdzavenú. Ručná práca neznámeho kováča, ktorý už určite nežije. Nájdený suvenír mu nalial do žíl nových síl a počas zvyšku cesty s ňou pobehoval okolo nás.
Štôlňa Mann
A tie sily sme potrebovali, pretože záverečný úsek cesty bol do strmého kopca. Celkom jasne bolo vidno, že to nie je len chodník, ale stará cesta, na niektorých miestach zasekaná do kamenného podkladu. Akonáhle sme po pravej strane zazreli mohutnú haldu, vedeli sme, že sme na mieste. Halda vytvárala plošinu veľkú 30x30 metrov. Je tam drevená lavička, informačná tabuľa a ústie štôlne. Všade naokolo boli vidno intenzívny pohyb lesných mravcov, ktoré budovali v okolí štôlne veľké mraveniská.
Vstup do štôlne je zaplavený. Je v ňom 10-20 cm vody. Krásnej čistej, takže tam plavali aj malé mloky. S dvomi zvedavými deťmi je to zážitok, lebo obaja sa hneď chceli brodiť ďalej. Ale to sa v topánkach nedá. Zobral som aspoň silné svetlo a fotili sme vnútro. Kvalita fotografie nie je veľmi dobrá, lebo som mal za chrbtom stále silné svetlo. Slnko sa rozhodlo v tejto skorej jari poriadne svietiť. Ale dobre bolo vidno staré drevené stĺpy, ktoré trčali z vody. Napriek nehostinnému prostrediu tam nejako vydržali.
Ako som dával pozor, aby deti nečľupli do vody, čľupol som do nej ja. Nie veľmi, ale v ústí štôlne sú vratké kamene, na ktorých som sa pošmykol a trochu sa namočil. Ale aspoň bola sranda. Viete si predstaviť, kto sa na tom najviac bavil.
Dedičné štôlne sú spájané s dvomi legendami o ich názve. Prvá legenda hovorí, že názov dostali podľa toho, ako postupne zberali/dedili vodu z vyššie položených štôlní. Okrem toho privádzali do podzemia, plné radónu a oxidu uhličitého čerstvý vzduch. Druhá legenda hovorí o tom, že razenie štôlne trvalo tak dlho, že sa pri ňom vystriedali generácie, ktoré dedili svoju prácu. Mne sa viac páči tá prvá.
Štôlňa je niekedy označovaná ako Mann Fajtlová. Ale názov štôlne je pravdepodobne len logický Mann. Fajtlová je názov potoka, ktorý cez údolie preteká a je to aj názov kopca, na ktorého úbočí leží mohutná halda zo šachty Maximilián. Štôlňa by mala byť priechodná iba niekoľko desiatok metrov, na konci so závalom. Ale kedysi merala až 750 metrov a bola prepojená so štôlňami šachty Maximilián.
Pred štôlňou sme nakrútili záverečné scény nášho filmu. Celkovo sme na výlete strávili hodinu a pol. Väčšinu času sme filmovali a samotná cesta nám netrvala dlhšie ako pol hodiny. Pri návrate už deti nemali chuť vyšplhať sa aj na Haldu Maximilián. Radšej sa potom ešte motali v okolí šachty Ferdinand a skúmali, či by sa predsa len nedalo nakuknúť pod železnú dosku, ktorá jej ústie zakrýva.
Cestou do Banskej Bystrice sme sa ešte na chvíľu zastavili pri štôlni Ivan. Tá sa nachádza na spodnom okraji osady, pri gigantických plošinách, ktoré vznikli pri spracovaní starých háld na Pieskoch. Vyrazili ju v sedemdesiatych rokoch, ústie je betónové, s nátekmi malachitu. Dobrodruhovia do zamurovaného ústia vyrazili malý otvor, ktorým sa plazili dovnútra. Ideálne dobrodružstvo pre ľudí s klaustrofóbiou a milovníkov radónu.